Slávka Karkošková: Výslechy zneužitých dětí

[Mack]

Deti ako obete sexuálneho zneužívania (vybrané aspekty posudzovania)

doc. ThDr. Mgr. Slávka Karkošková, PhD.
Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety, n.o. Bratislava,
a občianske združenie ASCEND

Seminár: Obete trestných činov, násilie na ženách, deťoch a ostatných
objektoch trestných činov

Detašované pracovisko Justičnej akadémie Slovenskej republiky v Omšení
13.-14. november 2014

Osnova prezentácie

I. CSA (Child sexual abuse) ako špecifická problematika – kritický význam špec. vzdelávania, nedostatočné vedomosti a riziko predpojatosti, focus shift v trestnej justícii - zohľadňujúci špecifické čŕty CSA

II. vzorce kontraintuitívneho správania: pasivita obete, oneskorené odhalenie, nekonzistentná výpoveď, odvolanie výpovede, ...

III. problematika znaleckého posudzovania - suspektnej obete (ako i suspektného páchateľa): kvalifikačné medzery, metodologické nedostatky, vhodné a nevhodné otázky adresované znalcom

IV. rámce a limity v ochrane práv dieťaťa - poškodeného pred, počas, a po procese
vyšetrovania a trestného konania : predbežné opatrenia, odborné predpoklady a mandát opatrovníka, pozícia rodiča - oznamovateľa ako osoby, ktorá nie je účastníkom konania, aplikačné problémy v uplatňovaní práv poškodeného

V. výpočúvanie dieťaťa : adekvátne a neadekvátne spôsoby / postupy vypočúvania

[Mack]

I. Špecifická problematika - potreba špec. vedomostí

• Základným predpokladom naplnenia etického princípu nepoškodiť klienta je profesionálna kompetencia
  
  • čím závažnejší problém - tým väčšmi stúpajú nároky na profesionálnu kompetenciu pracovníkov, ktorí s danou problematikou prichádzajú do kontaktu.
• Východiskom k zabezpečeniu profesionálneho prístupu k obeti i páchateľovi CSA je nepochybne špecializované vzdelávanie.
  
  • Dohovor Rady Európy o ochrane detí pred sexuálnym vykorisťovaním a sexuálnym zneužívaním (2007)
    
    • článok 34 - aby sa osoby, jednotky alebo služby poverené vyšetrovaním špecializovali na oblasť boja proti CSA, alebo aby tieto osoby boli školené na tento účel.
  • Smernica Európskeho parlamentu a rady 2011/92/EÚ z 13. decembra 2011 o boji proti sexuálnemu zneužívaniu a sexuálnemu vykorisťovaniu detí a proti detskej pornografii
    
    • v článku 23, ods. 3 - zaväzuje členské štáty, aby podporili odbornú prípravu všetkých pracovníkov, ktorí môžu prichádzať do styku s obeťami CSA
• nevedomosť a predsudky bývajú kameňom úrazu v „riešení“ prípadov CSA
  
  • typické scenáre predpojatého postupu
  
  

  I. Špecifická problematika – absencia vedomostí zvyšuje riziko predpojatosti

  
  Dva typické scenáre predpojatého postupu (Reed, 2013):
  
  1) Predpojaté potvrdzovanie zneužívania (confirmatory bias)
  
  • posudzovateľ dospeje k unáhlenému záveru, že dieťa bolo SA, zatiaľ čo ignoruje informácie, ktoré nepodporujú takýto záver
  2) Predpojaté negovanie (vyvracanie) zneužívania (disconfirmatory bias)
  
  • posudzovateľ lipne k hypotéze, že dieťa nebolo SA, hľadá informácie, ktoré nepotvrdzujú zneužívanie a ignoruje všetky informácie, ktoré by mohli poukazovať na opak

Nedostatočné vedomosti o problematike CSA, zvlášť neznalosť kontraintuitívnych reakcií – môže byť živnou pôdou pre predpojaté posudzovanie jednotlivých prípadov.

[Mack]

I. Špecifická problematika – vyžadujúca focus shift

Cossins. 2006. Prosecuting Child Sexual Assault Cases: Are vulnerable witness protections enough? In Current Issues in Criminal Justice 18(2) / Judicial Commission of New South Wales 2013

Je ťažké konceptualizovat všetky konkrétne problémy a čŕty súvisiace s odpoveďou systému trestnej justície voči CSA a pochopiť ako je v porovnaní s inými zločinmi tento zločin unikátny. Vychádzajúc z rozsiahlych poznatkov o výskyte a dynamike CSA je dôležité poukázať na niektoré kľúčové aspekty problematiky. Je potrebné, aby došlo k užšiemu prepojeniu medzi touto poznatkovou základňou a trestným stíhaním zločinov CSA. Špecifické črty CSA vyžadujú jedinečne odlišnú odpoveď (uniquely different response) systému trestnej justície – takú, ktorá reflektuje a nie ignoruje tieto črty.

Otázkou je, či sme v modernej spoločnosti pripravení akceptovať doterajšiu podobu odpovede trestnej justície na zločin, ktorý je
- extrémne náročný pre políciu,
- v nedostatočnej miere ohlasovaný (under-reported),
- v nedostatočnej miere stíhaný (under-prosecuted),
- páchaný jedincami, ktorí sú náchylní k recidíve
- a ktorý zanecháva v obetiach dôsledky, ktoré niekedy pretrvávajú po celý život.

Zdá sa, že v postupoch stíhania týchto zločinov je potrebná radikálna reforma – posun fokusu od vyšetrovania vierohodnosti dieťaťa a stupňa reliability jeho/jej dôkazov – smerom k vyšetrovaniu obvinení vznesených proti obvinenému.

I. Špecifická problematika – focus shift zohľadňujúci kľúčové čŕty prípadov CSA

1. Obeť je zvyčajne jediným svedkom – a navyše svedkom, ktorý je spravidla vystavený masívnej manipulácii (a umlčiavaniu) zo strany páchateľa i zo strany okolia
   
   
2. Nízky vek obete – môže byť zneužitý na podkopanie dôveryhodnosti výpovede – ale tento argument je v protiklade so skutočnosťou, že jedinec sa práve kvôli svojmu veku (zraniteľnosti) môže stať terčom sexuálneho útoku
   
   
3. Nedostatok forenzných dôkazov - dokonca i prípadoch, kde došlo k penetrácii nemusia byť
   prítomné medicínske dôkazy (pružnosť tkanív a rýchle hojenie)
   
   
4. Kontraintuitívne reakcie obete (a protektívneho rodiča)
   
   • KI správanie = také správanie, ktoré nezodpovedá očakávaniam priemerného človeka o tom, ako by obeť mala správne alebo logicky reagovať (! priemerný človek nemá vedomosti o špecifikách traumy CSA)
     
     
   • napr. „pasivita“, oneskorené oznámenie, nekonzistentná výpoveď, odvolanie výpovede –
     tieto reakcie sú však vzhľadom na kontext situácie a mechanizmy traumy nanajvýš opodstatnené
   
   
5. Viacnásobné útoky – CSA sa môže odohrávať v priebehu dní, týždňov, mesiacov, rokov – kvôli množstvu útokov môže byť pre dieťa ťažké pamätať si presné detaily každého individuálneho útoku (+ špecifiká traumatickej pamäti)
   
   
6. Dôveryhodnosť dieťaťa – kombinácia kontraintuitívnych reakcií, chýbajúci svedkovia a/ alebo forenzné dôkazy, vedie k tomu, že spochybňovanie dôveryhodnosti poškodeného je jadrom obrany obvineného.

[Mack]

II. Kontraintuitívne reakcie: a)„pasivita“ obete

• Bežný človek očakáva, že “normálnou” reakciou pri napadnutí agresorom je viditeľná obrana – boj, krik, útek..
  
• Pozor: je tu ešte zmrznutie (hypoarousal, disociácia)
  
• TRAUMATICKÝ podnet – vyvoláva 2 typy automatickej obrannej reakcie organizmu ...
  
• Páchatelia zvyknú vysvetľovať pasívnu reakciu obete ako jej súhlas. No táto pasívna reakcia patrí medzi základné inštinktívne obrany organizmu v situáciách ohrozenia a nie je volená vedome.
  
  
  • Z výskumov vyplýva, že faktory, ktoré navodzujú takúto reakciu, sú napr. strach, vnímaná bezmocnosť a predovšetkým koncept zrady – dieťa, ktoré je zneužívané, páchateľovi dôveruje (Freyd a Birrell 2013, s.26).
    
  • Rozdiel moci a poznania spôsobuje, že ak aj dieťa „spolupracovalo“, ak aj dalo k sexuálnej aktivite nejaký „súhlas“, v nijakom prípade to nemohol byť súhlas slobodný a informovaný, a teda ani platný. Súhlas neznamená nič, je bezpredmetný, ak sa „nie“ nenachádza medzi možnosťami volieb

II. Kontraintuitívne reakcie: a)„pasivita“ obete ... Automatická obranná reakcia organizmu

boj alebo útek / „hyperarousal“ = je charakterizovaná rýchlou mobilizáciou síl, aby sa človek mohol aktívne brániť

• svalové napätie sa zvýši;
• človek disponuje neobyčajnou silou;
• ruky, nohy alebo celé telo sa trasie;
• pohybový nepokoj (človek pobieha alebo robí neúčelné pohyby či činnosti);
• okrajové časti tela sa prekrvujú (začervenanie tváre, červené škvrny na krku);
• srdcová frekvencia (tep) a krvný tlak sa zvýši;
• dych sa zrýchli a prehĺbi;
• pocity horúčavy, silné potenie;
• mimika je výrazná a môže sa rýchlo meniť;
• emócie sú výrazné a sú i výrazne prejavované (plač, krik, zloba, agresia; smiech);
• zrak kontroluje okolie (prevencia možného ohrozenia);
• čas sa subjektívne skracuje;
• človek hovorí rýchle, koktá;

mŕtvy chrobák / „hypoarousal“ / „disociácia“ = zaujatie pasívnej pozície, ktorou sa obeť chráni pred predátorom istým typom kamufláže – budí dojem, že nejestvuje, že je mŕtva)

• človek je stuhnutý, akoby zamrznutý;
• pohyb je obmedzený, strnulý, nemotorný;
• okrajové časti tela sa odkrvujú (ľadové ruky /nohy, zmodranie úst, zblednutie, závrat až omdletie);
• dych sa spomaľuje;
• srdcová frekvencia (tep) sa spomaľuje;
• pocity chladu, studený pot;
• mimika je minimálna;
• emócie nie sú pociťované ani prejavované;
• vnímanie tela znížené až neschop. cítiť telo;
• zážitky derealizácie (čo sa deje, nie je skutoč.);
• zážitky depersonalizácie (to, komu sa to deje nie som ja);
• človek môže pôsobiť dojmom, že je statočný, rozumný, a to preto, že sa neprejavuje, ničoho sa nedomáha;
• človek sa oddelí od vonkajšieho diania, pohľad je upretý dovnútra, očný kontakt chýba;
• čas sa subjektívne naťahuje (človek prežíva krátky okamih ako nekonečne dlhý, má pocit, akoby sa čas zastavil);
• schopnosť porozumieť slovných zdeleniam je výrazne znížená;

[Mack]

II. Kontraintuitívne reakcie: a) „pasivita“ obete
CSA ako špecifická trauma - Typológia traumatických udalostí

Trauma typu I - jednorazová a nečakaná udalosť obsahujúca akútne ohrozenie života

Náhodné alebo prírodou spôsobené traumy

• dopravné nehody
• pracovné úrazy
• prírodné katastrofy s krátkym trvaním
• pracovne podmienecné traumy (polícia, hasiči)
  
  Ľuďmi spôsobené traumy
• násilné trestné činy
• znásilnenie
• ďalšie násilné udalosti, napr. prepadnutie banky

Trauma typu II - opakovaná, dlhotrvajúca udalosť, nepredvídateľná alebo čiastočne predvídateľná

Náhodné alebo prírodou spôsobené traumy

• dlhotrvajúce prírodné katastrofy (zemetrasenie)
• technické katastrofy (únik plynu)
  
  Ľuďmi spôsobené traumy
• zneužitie = CSA
• týranie
• ocitnutie sa v pozícii rukojemníka
• mučenie a vojnové zážitky
• ťažké domáce násilie

II. Kontraintuitívne reakcie: a) „pasivita“ obete
zneužitie (CSA) ako špecifická trauma

• Freyd a Birrell (2013, s. 57) - dvojdimenzionálny model traumatických udalostí
  
  • horizontálna dimenzia predstavuje mieru hrôzy alebo navodeného strachu
  • vertikálna dimenzia predstavuje mieru sociálnej zrady
    
    1. Udalosti zahŕňajúce žiadnu alebo malú mieru sociálnej zrady a navodeného strachu či hrôzy, sa vo všeobecnosti nepovažujú za traumatizujúce.
    2. Udalosti zahŕňajúce žiadnu alebo malú mieru sociálnej zrady, ale vysokú mieru hrózy a strachu = napr. prírodné katastrofy alebo niektoré autonehody.
    3. Udalosti zahŕňajúce vysokú mieru hrôzy a strachu a zároveň vysokú mieru sociálnej zrady = napr. sadistické formy zneužívania zo strany osôb, ktoré sa o dieťa starajú, či holokaust.
    4. Udalosti, ktoré zahŕňajú nízku mieru hrôzy a strachu, ale vysokú mieru sociálnej zrady = napr. niektoré formy emocionálneho zneužívania alebo CSA.
    Tradične sa psychická trauma chápala ako výsledok terorizujúcich, životohrozujúcich udalostí, ktoré navodzujú extrémny strach.
    
  • udalosti zahŕňajúce sociálnu zradu môžu ďaleko viac devastovať psychiku než iné traumy, ktoré prvok zrady nezahŕňajú
    
    „Trauma zo zrady“ (betrayal trauma) = špecifická kategória traumy, ktorá celkom osobitým spôsobom komplikuje obetiam proces identifikácie zla, jeho odhalenia (konfrontácie) a psychosociálneho zotavovania.

[Mack]

II. Kontraintuitívne reakcie: a) „pasivita“ obete CSA ako špecifická trauma
…násilie nemožno redukovať na použitie fyzickej sily

Podľa Dohovoru Rady Európy o ochrane detí pred sexuálnym vykorisťovaním a sexuálnym zneužívaním (2007, článok 18, odsek 1) sa za trestné má považovať také úmyselné konanie, ktoré zahŕňa:

• sexuálne aktivity s dieťaťom, ktoré podľa príslušných ustanovení vnútroštátneho právneho poriadku nedosiahlo právom stanovený vek pre sexuálne konanie
  
  
• sexuálne aktivity s dieťaťom, ak sa: používa nátlak, sila alebo hrozby; alebo zneužíva uznávaná pozícia dôvery, autorita alebo vplyv na dieťa vrátane rodiny; alebo zneužíva osobitne zraniteľná situácia dieťaťa, predovšetkým z dôvodu mentálneho alebo postihnutia alebo z dôvodu jeho odkázanosti
  
  
• OSN (2011) v oficiálnom komentári k právu dieťaťa na ochranu pred všetkými formami násilia, uvádza, že CSA „zahŕňa akúkoľvek sexuálnu aktivitu vykonávanú dospelým na dieťati, pred ktorou dieťa chráni trestný zákon
  
  
• Komentár zároveň zdôrazňuje, že „Mnohé deti zažijú sexuálnu viktimizáciu, ktorá nie je sprevádzaná fyzickou silou ..., napriek tomu však rušivo vplýva na ich psychiku, je koristnícka a traumatizujúca“ (OSN 2011, článok 25).

II. Kontraintuitívne reakcie: b) oneskorené oznámenie

• Bežný človek očakáva, že “normálnou” reakciou po napadnutí agresorom je bezprostredné vyhľadanie pomoci

• výskumné zistenia nezodpovedajú týmto očakávaniam
  
  
  • v EU: 1 z 5 detí (20% detí) obeťou nejakej formy CSA (Council of Europe, 2012).
    
    • štúdie z 11 krajín Európy (2002-2010, vysoké metodologické kvality)
      
      • penetratívne formy CSA =2,9-10,5% (F) a 0,6-5,5% (M)
        
      • dotykové formy CSA =10-39,8% (F) a 6-16,2% (M) (Lalor a McElvaney, 2011)
    • väčšina (cca 70 až 85 %) prípadov CSA je spáchaná niekým, koho dieťa pozná a komu dôveruje (Council of Europe 2012; Cheung 2012).

• o väčšine prípadov CSA nie sú OČvTK nikdy upovedomené (Leventhal, 1998; Hanson et al, 1999; May-Chahal a Herczog, 2003).
  
  
  • iba 4-10% (4-10 zo 100) prípadov CSA je oznámených nejakej autorite, resp. OČvTK (Kellogg, 2005; Cheit a Freyd, 2005; London et al, 2007; Bottoms et al, 2007; Lyon a Ahern, 2011).

• iba 1-5 prípadov zo 100 sa dostane až pred súd
  
  
  • v menej než 1 zo 100 prípadov páchateľ učiní priznanie (Bottoms et al. 2007)
    
    • Ekman : motivácia klamať – čím viac môže človek stratiť pri odhalení klamstva a čím viac
      získať pri neodhalení klamstva, tým viac je motivovaný klamať

[Mack]

II. Kontraintuitívne reakcie: b) oneskorené oznámenie

• Spontánne a relatívne rýchle odhalenia (teda učinené v čase zneužívania alebo krátko po ňom) sa vyskytujú zriedkavo (Herman 1981; Sauzier 1989; Lawson a Chaffin 1992; Bradley a Wood 1996; Smith et al. 2000).
  
  
  • menej než 1 zo 4 obetí odhalí CSA okamžite (Hébert et al. 2009).
    
  • skúsenosť CSA prezradí značná časť obetí až s odstupom času (ak vôbec).

• London et al. (2007) pri analýze retrospektívnych štúdií zistili, že iba 1/3 dospelých, ktorí trpeli CSA, niekomu odhalila zneužívanie ešte počas detstva. Navyše tí, ktorí počas detstva odhalili zneužívanie, tak typicky učinili s istým oneskorením.
  
  
  • Smith et al. (2000) : 47 % dospelých žien, ktoré boli v detstve vystavené penetratívnej forme CSA, čakalo najmenej 5 rokov, kým našli odvahu zveriť sa niekomu (najčastejšie blízkym priateľom) so svojou skúsenosťou.
    
    
  • Lamb a Edgar-Smith (1994) : k odhaleniu dochádza v priemere s 10-ročným oneskorením.
    
    
  • Somer a Szwarcberg (2001) : typické časové rozpätie medzi zneužívaním a jeho odhalením je 8 až 15 rokov.
    
    
  • Podľa odhadov plynúcich z výskumov realizovaných na klinickej aj neklinickej populácii 30 – 80 % obetí úmyselne neodhalí svoju skúsenosť s CSA skôr než v dospelosti (Alaggia 2004).
    
    
  • Krátkosť časového odstupu medzi CSA a vypovedaním o ňom pred autoritami – nie je spoľahlivým indikátorom dôveryhodnosti (is not a reliable indication of credibility.) (THE CROWN PROSECUTION SERVICE 2013)

• Značná časť obetí zachováva mlčanie o CSA aj v dospelosti

• cca 30% to pred výskumným interview nikomu neprezradilo (Finkelkor et al. 1990, Springs a Friedrich 1992, Smith et al. 2000).

II. Kontraintuitívne reakcie: b) oneskorené oznámenie – čo umlčiava obete CSA

• Niektoré dôvody mlčania súvisia s rizikami odhalenia:
  
  
  1. dôjde k uskutočneniu hrozieb násilia
  2. dostane seba samu do ťažkostí
  3. ublíži páchateľovi / rodine

• Distorzia reality – cez manipuláciu zo strany páchateľa a okolia
  
  
  • THE CROWN PROSECUTION SERVICE, 2013. Guidelines on Prosecuting Cases of Child Sexual Abuse. London, čl 12: Manipulácia je časťou črtou zneužívania – takže pre obeť je ťažké porozumieť tomu, čo sa deje. – Páchatelia môžu manipulovať nielen dieťaťom, ale aj okolím, v dôsledku čoho rodič alebo iná osoba starajúca sa o dieťa páchateľovi dôveruje.

• Lamb et al. (2008, s. 201) : v prípadoch, kde páchateľ je osobou dieťaťu známou, je až 89 % pravdepodobnosť, že obete pri odhalení narazia na nepodporujúce reakcie rodičov;
  
  
• zatiaľ čo deti, ktoré su zneužívané cudzím páchateľom sa s neadekvátnou reakciou rodičov stretnú iba v 25 % prípadov.

[Mack]

II. Kontraintuitívne reakcie: b) oneskorené oznámenie – čo umlčiava obete CSA

• ambivalentné pocity
  
  
  • pocity, ktoré obeť CSA prežíva, nemusia byť rýdzo negatívne – omnoho pravdepodobnejšie je, že budú ambivalentné
    
    
  • Zvlášť ak je páchateľ osoba, ktorá je vo vzťahu k dieťaťu osobou blízkou, väčšina detských obetí sa zmieta v ambivalentných pocitoch. - Toto je jedna z primárnych odlišností v dynamike CSA zo strany rodiča alebo zo strany osoby (dieťaťu známej), ktorá je v pozícii dôvery – naproti dynamike CSA zo strany osoby, ktorá je vo vzťahu k dieťaťu osobou cudzou (Ryan et al. 2001)

• potreba zachovania vzťahovej väzby
  
  
  • Disociácia (slepota k zrade)
    
    
  • Rodinné tajomstvo (tabu nežiaduceho) - paralelné svety (svet traumy vs. svet zdieľanej reality)
• pocity viny a zahanbenia (hypoarousal, manipulácia, príjemné pocity)
  
  
• neidentifikovanie sa ako obeť (až 40 % obetí !) - to implikuje, že páchatelia sú celkom úspešní v mätení obetí (Bottoms et al. 2007)
  
  
• disociatívna amnézia – cca 20 % (Loftus et al. 1994; Elliott a Briere 1995; Melchert a Parker 1997)

II. Kontraintuitívne reakcie: b) oneskorené oznámenie – scenáre/typy prezradenia

1. zamýšľané – úmyselné odhalenie CSA prostredníctvom priamej verbálnej výpovede;
   
   
2. náhodné – odhalenie učinené 3. stranou, ktorá sa stala svedkom udalostí / našla fyzické dôkazy / spozorovala podozrivé symptómy;
   
   
3. vyvolané/vyzvané – odhalenie učinené pri vypočúvaní v rámci policajného vyšetrovania, v poradenskom či terapeutickom procese alebo v podpornom prostredí;
   
   
4. behaviorálne – obeť sa úmyselne pokúša vyjadriť sa prostredníctvom správania (napr. výbuchy hnevu, stiahnutie sa do seba, úteky z domu, závislosti, samovražedné pokusy a pod. sprevádzané želaním, aby dospelý prišiel na to, že niečo nie je v poriadku), cez neverbálnu komunikáciu alebo cez nepriame slovné náznaky;
   
   
5. zámerne zadržané – napriek príležitostiam alebo výzvam (v rámci vyšetrovania prípadu) sa obeť rozhodne neodhaliť svoje zážitky;
   
   
6. aktivované (spustené) – nastolené vynorením sa predtým zabudnutých alebo potlačených spomienok. (Alaggia 2004)

! CSA je späté s kontraintuitívnymi reakciami...

[Mack]

II. Kontraintuitívne reakcie: c) nekonzistentná výpoveď

Bežný človek očakáva, že obeť svoje zážitky súvisle a bez akýchkoľvek protirečení vyrozpráva.
Avšak nekonzistentná výpoveď nie je u obetí CSA zriedkavým javom.

THE CROWN PROSECUTION SERVICE (2013) Guidelines on Prosecuting Cases of Child Sexual Abuse. / The statement taking stage, čl. 38-40

• Obeť CSA nemusí podať svoju najlepšiu a najúplnejšiu výpoveď počas prvého (nahrávaného) interview. – Dôvody môžu byť rôzne: „vernosť“ (lojalita) voči páchateľovi, + obavy o seba a rodinu, + podozrenie z CSA mohlo byť nahlásené inou osobou a v danom štádiu sa obeť môže zdráhať spolupracovať, + obeť neidentifikuje seba ako obeť, + strach z nedôvery zo strany OČvTK, + počiatočná nedôvera polícii, + použitie interview ako testu dôveryhodnosti polície
  
  
• Výpoveď môže vyžadovať niekoľko interview – dieťa môže odkrývať svoje zážitky po kúskoch (postupne), nechávajúc si to najhoršie nakoniec, keď sa ubezpečí, že môže dôverovať osobe, ktorej výpoveď poskytuje.
  
  
• Starostlivo premyslená a trpezlivá intervencia polície a iných inštitúcií môže napokon narušiť a zlomiť linky voči páchateľovi/páchateľom. – Zdanlivo protichodné počiatočné vyjadrenia preto nie sú samé osebe dôvodom neveriť nasledujúcim vyjadreniam obete – a tieto protichodné vyjadrenia by skôr mali byť vnímané ako prinajmenšom symptomatické vo vzťahu k CSA (contradictory accounts should instead be seen as at least potentially symptomatic of the abuse)

II. Kontraintuitívne reakcie: c) nekonzistentná výpoveď
Pamäť a traumatické skúsenosti

THE CROWN PROSECUTION SERVICE (2013):

• Deti nemajú rovnaké šťandardy logiky, porozumenia a konzistencie ako dospelí. – Nemajú rovnakú životnú skúsenosť ako dospelí a sú menej sofistikovaní v ich porozumení tomu, čo sa stalo. – Dieťa nemusí plne rozumieť významu sexuálnej aktivity – a to sa môže odraziť v tom, ako si veci pamätá a ako ich opisuje.
  
  
• Taktiež proces, akým sa ukladajú traumatické informácie do pamäte, môže ovplyvňovať konzistenciu výpovede.
  
  
• Dieťa si nemusí byť schopné presne spomenuť, kedy a v akom poradí sa udalosti odohrali, nemusí byť schopné opísať kontext, v ktorom sa udalosti odohrali

Typy pamäte:

1. kognitívna, t.j. poznávacia (informácie typu kto, čo, kedy, kde – napr. mená, telefónne čísla, obsah naštudovaného materiálu)
   
   
2. motoricko-vestibulárna, t.j. pohybovo-polohová (napr. písanie, jazdenie na bicykli, poloha pri znásilnení)
   
   
3. senzorická, t.j. zmyslová (napr. vône, pachy, chute, zvuky, zrakové obrazy)
   
   
4. afektívna, t.j. emočná (napr. strach, smútok)
   
   
5. stavová (pokoj, ostražitosť, panika).

To, čo si zapamätáme a ako si to zapamätáme, závisí od toho, ktorá časť mozgu je v danom čase zasiahnutá, teda ktorá je nútená spracovávať prichádzajúce informácie.

[Mack]

II. Kontraintuitívne reakcie: c) nekonzistentná výpoveď
Pamäť a traumatické skúsenosti

Formy vybavovania pamäti (spomínania):

1. explicitná, nazývaná tiež deklaratívna alebo naratívna či sémantická – ktorá sa vzťahuje na schopnosť vedome si vybaviť fakty alebo udalosti (napr. udalosti dňa, ktoré sme prežili v práci či v škole)
   
   
2. implicitná, nazývaná tiež procedurálna alebo senzoricko-motorická – ktorá sa prejavuje v schopnosti pamätať si zručnosti, návyky, reflexné reakcie a podmienené reakcie a to bez toho, aby sme si ich vedome vybavili.

Skúsenosti psychológov i výskumy neurobiológov potvrdili, že traumatické udalosti sa kvalitatívne líšia od iných osobne významným udalosti aj v spôsobe, akým sa zaznamenávajú a vybavujú v mozgu

SPOMIENKY

• na netraumatické udalosti
  
  • explicitné: slová a symboly
  • adaptívne (prispôsobivé)
  • vyvolané vôľou rozprávača

• na traumu
  
  • implicitné: obrazy, vnemy, emócie a behaviorálne stavy
  • stále, nemenné
  • vyvolávajú sa nie vôľou, ale automaticky v určitých okolnostiach a stavoch

Intruzívna fáza verzus fáza popierania pri PTSD

II. Kontraintuitívne reakcie: c) nekonzistentná výpoveď

• Výskumy zamerané na hodnotenie kvality detskej výpovede dospeli k záverom, že deti nie nevyhnutne podávajú kompletnú a koherentnú správu o ich viktimizácii, napriek pravdivosti ich sexuálnej viktimizácie.
  
  
• Ich výpovede boli charakterizované ako falošné popierania v 20 – 60 %, a keď zážitky oznámili, často minimalizovali svoju sexuálnu viktimizáciu.
  
  
  • Evidentne teda hrozí, že hoci je vypočúvanie dieťaťa realizované expertom na CSA, v značnej časti prípadov pravdepodobne povedie k zlyhaniu v odhalení skutočného CSA, alebo pôjde o menej než kompletné odhalenie.
    
    
  • Popieranie reálneho CSA sa javí ako problém omnoho väčších rozmerov, než ojedinelo sa vyskytujúce krivé obvinenia z CSA oznámené zo strany detí (Lyon 2007; Myers 2010; Bidrose a Goodman 2000; Faller 1988; Lawson a Chaffin 1992; Sorenson a Snow, 1991)
    
    
  • Nakoľko výskyt popierania je prekvapivo vysoký – znalec môže opodstatnene dosvedčiť, že popretia nie sú dôkazom toho, že k CSA nedošlo (Myers 2010, s. 57-58).
    
    
  • unikátny výskum, ktorý realizovali Sjöberg a Lindblad (2002). - Cieľom výskumu bolo zistiť, do akej miery deti, ktoré boli sexuálne zneužité, odhalia informácie o svojich skúsenostiach. Skúmalo sa 10 detí, ktoré boli zneužité rovnakým páchateľom dokopy 102-krát. Videonahrávky zachytávajúce CSA boli nájdené pri domovej prehliadke. Páchateľ nebol pre deti cudzincom. Žiadne dieťa neodhalilo svoju viktimizáciu v dobe pred policajným vyšetrovaním. Priemerný vek detí bol 5,6 rokov pri poslednom zneužití a 6,9 rokov pri policajnom vyšetrovaní. Žiadne dieťa nepoužilo falošné vyhlásenia o CSA (teda nepopisovalo udalosti, ktoré sa nestali). U detí sa prejavila silná tendencia popierať alebo podceňovať skúsenosti, čoho dôvodom sa javil byť nedostatok porozumenia zneužívajúcim aspektom udalostí, amnézia a aktívne pokusy zabudnúť alebo sa vyhýbať spomienkam na CSA. Výskumníci konštatujú, že profesionáli nebudú zrejme nikdy schopní identifikovať všetky obete CSA prostredníctvom výpovede dieťaťa.

[Mack]

II. Kontraintuitívne reakcie: d) odvolanie výpovede

• Na odhalenie treba nazerať skôr ako na proces než udalosť. Nebýva elegantné, stručné a upravené, ale často je skôr chaotické, spletité a posiate nejasnosťou (Goodyear-Brown et al. 2012).
  
  
• Niektoré štúdie identifikovali vzorec odhalenia, ktorý zahŕňa štádia popierania, zdráhania, odhalenia, odvolania výpovede (t. j. popretia zneužívania, ktoré sa objaví po predošlom odhalení) a opätovného potvrdenia výpovede (Sorenson a Snow 1991; Summit 1983).
  
  
  • Sorenson a Snow (1991): takmer 75 % obetí CSA najprv popiera zneužívanie, a takmer 25 % obetí po odhalení napokon odvolá svoju výpoveď.
    
    
  • Malloy et al. (2007) skúmali výskyt a príčiny odvolania výpovede počas formálneho alebo neformálneho vypočúvania na vzorke 257 obetí CSA (vo veku 2 – 17 rokov), pričom všetky prípady boli podložené a vylučovali možnosť, že by odvolanie výpovede mohlo súvisieť s tým, že prvotná výpoveď bola krivá (falošná). Fenomén odvolania výpovede sa celkovo vyskytol v 23,1 % prípadov, pričom v kontexte formálneho vypočúvania sa objavil v 18,9 % prípadov.

II. Kontraintuitívne reakcie: d) odvolanie výpovede

• Pri viacrozmernej analýze sa potvrdilo, že tlak rodiny je najsilnejším faktorom prispievajúcim k tomu, že obeť odvolá svoju výpoveď. Deti sú najzraniteľnejšie voči tlakom rodiny, ak sú mladšie, ak páchateľom je rodič a ak nezneužívajúci rodič po tom, čo bolo zneužívanie odhalené, neposkytuje obeti dostatočnú podporu (Malloy et al. 2007).
  
  
• Podobné zistenia uvádzajú aj iné štúdie: Odvolanie výpovede dieťaťa je zvlášť časté v prípadoch, kedy páchateľom je osoba, ktorá je obeti blízka (Foynes et al. 2009; Lyon 2007).
  
  
• V pozadí odvolania výpovede je najmä tlak zo strany rodiny, resp. zo strany osoby, ktorá sa o dieťa stará (Shiu 2009; Bradley a Wood 1996).
  
  
• Pravdepodobnosť, že obeť poprie svoju viktimizáciu, je vyššia, ak osoba, ktorá sa o dieťa stará, ho nepodporuje v procese odhalenia a objasňovania prípadu (Lawson a Chaffin 1992).
  
  
• Zvyčajné motívy odvolania výpovede : nedostatok podpory zo strany rodiny; tlak od rodiny alebo od iných; obviňovanie od rodiny alebo iných; pocit, že mi neveria; izolácia; vzdanie sa nádeje; neférové zaobchádzanie; neposkytnutie pomoci; narušenie kvality života; vnímanie odvolania ako cesty k riešeniu problému (Marx 1996; Cheung, 2012) + fáza vyhýbania pri PTSD (Koverola a Foy, 1993).

[Mack]

II. Kontraintuitívne reakcie: e) pozitívne postoje k páchateľovi

• Bežný človek očakáva, že obeť má k páchateľovi jednoznačne negatívne postoje
  
  
  • Dozorujúca prokurátorka prezentuje, že ak malo dieťa k otcovi pred podaním trestného oznámenia matkou, resp. aj po podaní TO prejavy pozitívneho vzťahu k otcovi - ak otec nemohol dieťa zneužívať...

• Ambivalencia
  
  
  • Ktoré dieťa by chcelo mať negatívny obraz rodiča, resp. mať rodiča vo väzení ?

• Paralelné svety (svet traumy verzus svet zdieľanej reality)

• Slepota k zrade
  
  
  • Na 1. strane môže páchateľ (v rámci taktiky manipulácie) pristupovať k obeti milo, nežne a láskavo a zahŕňať ju nejakými privilégiami, pričom ponúkanú „lásku“ kontaminuje zradou.- Na 2. strane môže byť obeť reálne existenčne závislá od páchateľa, čím sa otvorená konfrontácia stáva príliš ohrozujúcou (a teda neprijateľnou) voľbou.
    
    
  • Ak páchateľ zabezpečuje obeti stravu, šatstvo, strechu nad hlavou a ďalšie základné potreby, potom je zachovanie vzťahovej väzby prioritnou potrebou a psychika obete je nútená aktivovať obranné mechanizmy, ktoré obeti umožnia fungovať v prostredí presýtenom zradou (Freyd a Birrell 2013, s. 53-54).
    
    
    • Základným psychickým obranným mechanizmom sa v týchto prípadoch javí byť disociácia, ktorá umožňuje vytesňovať z vedomia príliš ohrozujúce informácie.

II. Kontraintuitívne reakcie: f) symptómy traumy

• bežný človek očakáva, že dieťa, ktoré je obeťou CSA, bude vykazovať výrazné symptómy traumy

• asymptomatické obete = až 40 % spomedzi všetkých prípadov CSA

• ďalších 30 % obetí vykazuje len málo symptómov (Friedrich, 2003; Kendall-Tackett et al, 1993)

• škála možných reakcií obete na traumu CSA je naozaj veľmi široká – od normálneho pozitívneho fungovania v každodennom živote, ktoré nevykazuje nijaké varovné signály, cez málo výrazné signály až po očividné, extrémne negatívne signály
  
  
  • tzv. spiace následky traumy (Briere 1992)
  • Obranné mechanizmy, ktoré sa pri traume aktivujú v organizme obetí, ich na čas mohli „prepnúť do režimu fungovania“, v ktorom je poškodenie spôsobené traumou zastreté, neuvedomované, aby sa vôbec zabezpečilo prežitie. Niektoré obeťe na traumatickú skúsenosť zdanlivo zabudnú a vykonávajú každodenný stereotyp. Obranné mechanizmy fungujú však len dočasne, skôr alebo neskôr začnú zlyhávať.

• Paradoxne – niektoré dôsledky traumy – sú tiež zneužité na podkopanie dôveryhodnosti obete...

[Mack]

II. Kontraintuitívne reakcie: g) protektívny rodič...

• Bežný človek očakáva, že rodič sa o CSA dozvie, a že okamžite zaujme vo vzťahu k dieťatu ochranný postoj.
  
  
• Rodič nemusí byť schopný identifikovať, čo sa deje/stalo.
  
  
• Aj keď má podozrenie, - jeho pozícia mu nemusí dovoliť ochrániť dieťa (páchateľ môže obeťou dokonale manipulovať)
  
  
• V snahe ochrániť dieťa môže byť rodič sám v ohrození a potrebuje podporu obdobne ako dieťa
  
  
  • Ambivalencia
    
    
  • Existenčná závislosť
    
    
  • Rodič ako sekundárna obeť – obdobné obranné mechanizmy / Karkošková in: Just.Revue 8-9/2014
    
    
  • Starajúce sa osoby sú menej podporujúce v situáciách, ak medzi nimi a údajným páchateľom je blízky vzťah, ďalej v situáciách domáceho násilia, alebo ak starajúca sa osoba je závislá, alebo ak bola v detstve zanedbávaná (Olafson a Lederman, 2006; Paine a Hansen, 2002).
    
    
  • Manipulácii zo strany páchateľa je vystavené nielen dieťa, ale i rodič, v dôsledku čoho prechováva k podozrivému jedincovi dôveru, resp. podlieha jeho hrozbám (The Crown Prosecution Service, 2013, čl. 12).
    
    
  • Znepokojivým faktom je, že rodičia, ktorí sú sami uviaznutí v ambivalentných pocitoch voči páchateľovi, nemusia byť primerane podporní vo vzťahu k viktimizovanému dieťaťu. Bolen a Lamb (2007) definujú ambivalentné reakcie ako také, kedy rodič vykazuje nekonzistentné reakcie nesúhlasu voči páchateľovi.

II. Kontraintuitívne reakcie: g) protektívny rodič...

• Dokonca aj matky, ktoré boli vo všeobecnosti vo vzťahu k svojmu sexuálne zneužitému dieťaťu podporné a protektívne, niekedy vykazovali nekonzistentné a ambivalentné reakcie (Elliott a Carnes, 2001). Ambivalencia a podporné správanie môžu u daného rodiča koexistovať súbežne a z času na čas môžu vytvárať príležitosti pre intervenciu (Levenson a Morin, 2001).
  
  
• Reakcie nezneužívajúceho rodiča sa môžu líšiť v závislosti od rôznych faktorov, ako je jej/jeho vzťah k páchateľovi/páchateľke, vlastná história zneužívania v detstve, vek a pohlavie dieťaťa. Myšlienky, emócie a reakcie nezneužívajúceho rodiča sa často menia v priebehu času akýmkoľvek smerom, a to podľa okolností (Levenson et al, 2012).
  
  
• Elliott a Carnes (2001) zistili, že matky boli náchylnejšie uveriť tomu, že k CSA došlo, ak neboli aktuálnymi sexuálnymi partnerkami páchateľa. Adolescentné obete vnímali svoje matky ako menej podporné, ak žili s páchateľom v čase zneužívania a viac podporné, ak žili oddelene od páchateľa (Cyr et al., 2003).
  
  
• Klimeš (2005, s. 15-22) popisujúc dynamiku partnerských rozchodov uvádza, že jedinec „síce zákonite trpí nepríjemnými vlastnosťami partnera, ale miera, do akej mu vadia, a či mu pripadajú neznesiteľné, závisí na tom, ako veľmi si pripustí možnosť rozchodu“. Z uvedeného sa dá vyvodiť, že nezneužívajúci rodič môže byť sám uviaznutý v pasci popierania a ambivalencie, pokým si nepripustí možnosť ukončenia vzťahu.

[Mack]

II. Kontraintuitívne reakcie – ako výzva k rehabilitovaniu dôveryhodnosti obete

(Long 2007 - American Prosecutors Research Institute, ; Myers 2010; THE CROWN PROSECUTION SERVICE 2013)

• Zoznam vzorcov KI reakcií (a mýtov) nie je vyčerpávajúci.
  
  
• Vzorce KI reakcií môžu byť pri nesprávnom nazeraní zneužité ako dôkaz o nedôveryhodnosti obete/resp. oznamovateľa
  
  
• Avšak vzorce KI reakcií môžu vskutku poukazovať na opak a môžu byť vnímané ako podpora podozrení z CSA, v neposlednom rade preto, že tieto vzorce sú u obetí CSA pomerne časté
  
  
• Pri posudzovaní prípadu by polícia a prokurátori mali sústrediť pozornosť skôr na celkovú dôveryhodnosť obvinenia než sústrediť sa primárne na dôveryhodnosť a reliabilitu dieťaťa
  
  
• Prokurátori musia tiež porozumieť dôsledkom, akým dieťa čelí, ak povie “nie” páchateľovi – a to by malo tvoriť súčasť stratégie k ošetreniu slabín či anomálií vo výpovedi dieťaťa
  
  
• Prokurátori by mali konzultovať s expertom – sociálnym pracovníkom, terapeutom, poradcom, psychológom, lekárom – aby vysvetlili sudcom reakcie obete. – Ak to prokurátori opomenú, sudcom bude chýbať náležitý kontext pre posúdenie dôveryhodnosti obete a budú pristupovať k dôkazom zo strany obeťe s neopodstatneným skepticizmom

II. Kontraintuitívne reakcie – výzva k rehabilitovaniu dôveryhodnosti obete

(Long 2007 - American Prosecutors Research Institute, ; Myers 2010; THE CROWN PROSECUTION SERVICE 2013)

• Svedectvo experta o KI reakciách má kritický význam – môže zohrať dôležitú rolu v rehabilitovaní dôveryhodnosti dieťaťa
  
  
  • Expert nešpekuluje o tom, či dieťa bolo zneužívané.
    
    
  • Vskutku, expert ani nemusí dieťa stretnúť. – Expert zotrváva v bezpečnej vzdialenosti od konečných záležitostí (ultimate issue).
    
    
  • Všetko čo expert potrebuje urobiť = zosumarizovať literatúru o KI reakciách obete (Myers, 2010, s. 46-47)
    
    
  • Jednou z prekážok úspešného stíhania prípadov CSA je prechovávanie mýtov (predpokladov nezakladajúcich sa na realite). – Primárnym cieľom svedectva experta je preto vyvrátenie týchto mýtov
    - Kritéria na znalcov (Long, 2007, s. 61-63)

• Dokazovanie CSA je náročné. – Zvyčajne nie sú medicínske dôkazy. – Prípad stojí a padá na pleciach dieťaťa. – V úsilí podoprieť alebo podlomiť dieťa, sa trestnoprávny systém neraz obracia na znalca.
  
  
  • Niektoré znalecké posudky sú poctivé a nekontroverzné, iné sú komplexné, kontroverzné a pochybnej reliability (Myers, 2010, s. 56)
    
    
  • Vo finálnej analýze je potrebné preskúmať (scrutinize) znalecký posudok a oddeliť plevy od pšenice. – V stávke je príliš veľa na to, aby boli sudcovia vystavení znaleckým posudkom, ktoré nie sú reliabilné (Myers, 2010, s. 56)

[Mack]

III. Problematika znaleckého posudzovania

Článok v JR 8-9/2014 – kap. 3: Možnosti a limity znaleckého posudzovania

• nakoľko sú v slovenských podmienkach súdni znalci kvalifikovaní, resp. primerane odborne vybavení k tomu, aby posudzovali prípady, v ktorých sa objaví podozrenie z CSA
  
  
• Dohovor Rady Európy o ochrane detí pred sexuálnym vykorisťovaním a CSA (2007)
  
  
  • požiadavka špecializácie na problematiku CSA sa logicky vzťahuje aj na znalcov, ktorí sú k prípadom ustanovení súdom, či už v trestnom alebo občianskom súdnom konaní.

• v SR - zoznam súdnych znalcov vedie MSSR - členený len podľa odborov a odvetví - neexistuje žiadna špecializácia na problematiku CSA.
  
  
  • absentuje záruka, že znalec disponuje takými poznatkami o predmetnej problematike, ktoré zodpovedajú aktuálnemu stavu poznania vo vedeckom svete

• napr. v USA - kvalifikácia znalca, vrátane zoznamu všetkých publikácií (ktorých je daný znalec autorom) za posledných 10 rokov (Rocco, 2008, s. 2235).
  
  
  • Ak tento spôsob preukázania odbornej spôsobilosti chýba, právny zástupca niektorej zo strán zúčastnených v kauze môže odôvodnene namietať, že znalecký posudok je založený výlučne na osobných názoroch a nie na vedeckých faktoch (Cheung, 2012, s. 219-220).

• Publikácia vydaná Americkým výskumným ústavom prokurátorov (Long, 2007, s. 34, 61-63) kritéria na výber znalcov vhodných pre vyjadrovanie sa k prípadom CSA, - malo by ísť:
  
  
  • o akademikov, ktorí majú prehľad v teórii, alebo o expertov, ktorí v praxi pracujú s obeťami, alebo o jedincov, u ktorých sa tieto aspekty kombinujú.
    
    
  • s koľkými obeťami zneužívania ročne prichádza do kontaktu
    
    
  • či realizuje interview s obeťami
    
    
  • aké má najvyššie dosiahnuté vzdelanie; - a na čo sa špecializuje
    
    
  • či realizoval/a nejaký výskum v tejto oblasti sexuálneho násilia; či výsledky štúdií uverejnil/a
    
    
  • s akými konkrétnymi štúdiami týkajúcimi sa sexuálneho násilia je oboznámený/a
    
    
  • či patrí do nejakej profesionálnej asociácie, ktorá sa venuje problematike sexuálneho násilia
    
    
  • či absolvoval/a nejaký výcvik ohľadne problematiky sexuálneho násilia
    
    
  • či sám/a vedie nejaké školenia v tejto oblasti
    
    
  • či sa zúčastnil konferencií súvisiacich s problematikou (nielen pasívne ale i aktívne)

[Mack]

III. Problematika znaleckého posudzovania

Článok v JR 8-9/2014 – kap. 3: Možnosti a limity znaleckého posudzovania

• Očakávania od znalcov - že rozriešia dilemu, či sa podozrenie z CSA zakladá na pravde, alebo či je falošné.
  
  
• Majú na takúto úlohu aj spoľahlivé rozlišovacie kritériá?
  
  
  • odborný konsenzus = jediným kritériom, ktoré môže s istotou zaručiť, že k žiadnemu CSA nedošlo, je absencia príležitosti (American Academic of Child and Adolescent Psychiatry, 1997, a), b).
    
    
  • Výskumy - schopnosť profesionálov určiť, či výpoveď dieťaťa je pravdivá alebo nie - skórujú menej než na úrovni 50 % úspešnosti v schopnosti rozlíšiť krivú a pravdivú výpoveď.
    
    
  • Tieto štúdie zakladajú argumenty v prospech kritérií, ktoré sú aplikované systematicky – a proti spoliehaniu sa na subjektívne dojmy o pravdivosti a vierohodnosti (Faller, 2007, s. 201).
    
    
  • Psychologické testy nie sú ani nevyhnutné, ani postačujúce pre rozhodnutie či dieťa bolo alebo nebolo sexuálne zneužívané (American Academy of Child and Adolescent Psychiatry, 1997 b, American Professional Society on the Abuse of Children, 1997, 2002).

• V angloamerickom prostredí sa pri posudzovaní možného CSA používajú aj viaceré štandardizované nástroje, ktoré zisťujú možné dôsledky sexuálneho zneužívania. Majú podobu kontrolného zoznamu správania, pričom niektoré z týchto skríningových nástrojov sú vypĺňané rodičmi, a niektoré priamo dieťaťom (Faller, 2007, s. 207-208).
  
  
• Faller (2007) upozorňuje, že psychologické testovanie má svoje limity:
  
  
  • Niekedy je výpoveď dospelého zaujatá.
    
    
  • Interpretácia nálezov môže byť neprimeraná.
    
    
  • Mnoho detí dokáže len chabo popisovať svoje vnútorné stavy, zvlášť tie deti, u ktorých sa v reakcii na traumu zaktivizovali také zvládacie mechanizmy, ako sú vyhýbanie, popieranie a znecitlivenie.
    
    
  • Kontextuálny vplyv – kde existuje ohrozenie bezpečnosti, tam je pravdepodobnosť nedostatočného oznámenia (underreporting) nielen zo strany detí, ale všetkých strán.

[Mack]

III. Problematika znaleckého posudzovania

Článok v JR 8-9/2014 – kap. 3: Možnosti a limity znaleckého posudzovania

• Okrem uvedených limitov psychologického posudzovania možného CSA, je základným obmedzením to, že CSA nie je stav (condition) ako je napr. depresia. Neexistuje teda žiadny štandardný zoznam symptómov, ktorých posúdením by bolo možné dospieť k stanoveniu diagnózy CSA (Friedrich, 2002).
  
  
• Testy môžu byť použité na forenzné účely, aby doplnili informácie získané prostredníctvom (výsluchového) interview – a tak pomohli dospieť k zisteniu pravdepodobnosti CSA. Testy môžu byť taktiež použité pri posudzovaní detí pri vstupe do terapie a potom k monitorovaniu ich terapeutického progresu. Avšak žiaden z dosiaľ vyvinutých nástrojov nie je diagnostický (Faller, 2007, s. 225).
  
  
• Možnosti diagnostiky sú limitované aj pri aplikácii tzv. projektívnych testov
  
  
• Jednorázové interview verzus niekoľko interview
  
  
• Nevhodné otázky na znalcov ...

III. Problematika znaleckého posudzovania
Nevhodne formulované otázky na znalca:

Či podozrivý rodič trpí sexuálnou deviáciou? (nevhodná formulácia, ak nenasledujú doplňujúce otázky v zmysle, že ak dg. sex. deviácie nie je nájdená, o čom to vypovedá)

• výskyt pedofílie u jedincov, ktorí sa dopúšťajú sexuálnej trestnej činnosti na deťoch, je približne 50%.
  
  
• parafilici, t.j. jedinci s diagnostikovateľnou sexuálnou deviáciou, predstavujú heterogénnu skupinu a nijako podstatne sa nelíšia od ostatných ľudí vo väčšine sociodemografických alebo osobnostných charakteristík (Seto, 2008, s. 8, 20)
  
  
• Nenájdenie diagnózy sexuálnej deviácie nie je dôkazom toho, že dotyčný jedinec sa nedopustil nelegálnych sexuálnych aktivít
  
  
  • a nie je ani zárukou toho, že mu možno bez rizík umožniť kontakt s deťmi bez dozoru.

• Výskum v SR - Kešický et al. 2013:
  
  
  • Diagnostické kritéria jednotlivých parafílii sú nepresné a nie veľmi špecifické
    
    
  • Nemáme žiadne validné diagnostické testy!
    
    
  • 16,4% zneužívateľov detí sú pedofili podľa DSM-IV-R kritérií (n=146)
    
    
  • Najčastejšou spoločnou charakteristikou v psychologickom profile pedofílie a zneužívania detí je, že páchateľ je muž, môže byť heterosexuál, homosexuál alebo bisexuál, ako sexuálneho partnera môže uprednostňovať dospelých alebo deti, mužského alebo ženského pohlavia
    
    
  • Niektorí pedofili a zneužívatelia detí sú ženatí a niektorí majú deti

[Mack]

III. Problematika znaleckého posudzovania
Nevhodne formulované otázky na znalca:

Či podozrivý rodič trpí sexuálnou deviáciou?
„Všetky posudky týkajúce sa jedincov, ktorí sa mohli dopustiť CSA by mali obsahovať:

• vyjadrenie ohľadne rizikových faktorov
• vyjadrenie ohľadne špecifických terapeutických potrieb a silných stránok
• odporúčanie ohľadne intenzity a typu žiaducich intervencií
• odporúčanie ohľadne stratégií k eliminácii rizika (ATSA)

Či dieťa trpí symptómami traumy?

• asymptomatické obete = až 40 % spomedzi všetkých prípadov CSA; ďalších 30 % obetí vykazuje len málo symptómov (Friedrich, 2003; Kendall-Tackett et al, 1993).
• PTSD (diagnóza posttraumatickej stresovej poruchy) - iba cca 50% detí má plné alebo čiastočné znaky PTSD,
• „spiace symptómy“ (Pipe et al, 2007, s. 229)

Či niektorý z rodičov manipuluje dieťaťom?

• Klimeš (2013): motivácia je odčítateľná nie zo slov, ale z konania aktérov
• Riziko vyjadrovania sa znalcov o prípadnej manipulácii – ak chýba pozorovanie interakcie medzi rodičmi a dieťaťom.
• Navyše – Ak ani pre profesionálov nie je jednoduché rozlíšiť, čo je v najlepšom záujme dieťaťa, nemožno rodičovi apriori vyčítať jeho iniciatívu chrániť deti pred údajným páchateľom.
  
  
  • Príklad: Je maloletá negatívne ovplyvňovaná niektorým z rodičov, prípadne inou osobou, vo vzťahu k otcovi? Je maloletá schopná sa sama rozhodovať a vyjadrovať svoje pocity a názory s ohľadom na jej osobnosť alebo nekriticky preberá názory a úsudky jedného z rodičov či inej osoby?
  • Ak znalec zistí, že matka má negatívny postoj k otcovi dieťaťa, - tak s dosť veľkou pravdepodobnosťou uvedie, že áno - dieťa je negatívne ovplyvňované matkou, - a áno, dieťa vzhľadom na svoj vek iba nekriticky preberá názory matky.
    
  • Žiadúce by bolo rozšírenie otázky v zmysle: Ak má matka negatívny postoj k otcovi, má k nemu legitímny dôvod (napr. dôvod chrániť dieťa)? Je možné, aby bolo dieťa poškodené práve tým, že postoj matky k údajným podozreniam z CSA by bol ambivalentný alebo indiferentný?

[Mack]

III. Problematika znaleckého posudzovania

Článok v JR 8-9/2014 – kap. 4: Informácie a alternatívy, ktoré majú byť zvažované

Jasný metodologický postup - štruktúrovaný protokol, kde sú prehľadne zaznamenávané údaje získané (I.) z interview s dieťaťom, a taktiež (II.) z iných zdrojov.

V rámci (I.) interview s dieťaťom posudzovateľ zisťuje údaje spadajúce do piatich oblastí:

• sexuálne správanie:
  
  1. typy sexuálnych aktov
  2. verbálny popis
  3. demonštrácie (v správaní alebo cez médium, ako sú napr. kresby, bábiky)
  4. pokročilé sexuálne znalosti

• Kontext CSA:
  
  1. kde
  2. kedy
  3. manipulácia alebo podnety
  4. miesto pobytu iných
  5. oblečenie dieťaťa
  6. oblečenie páchateľa
  7. svojrázne či výstredné udalosti
  8. emocionálny stav dieťaťa
  9. stratégie na odradenie dieťaťa od rozprávania
  10. zverejnenia zo strany dieťaťa
  11. reakcie osoby, ktorej sa dieťa zverilo
  12. iné

• odvolanie výpovede (recantations)

• afekty dieťaťa pri priamom dotazovaní či oznámení:
  
  1. nechuť, neochota k odhaleniu
  2. iné afekty (napr. rozpaky, pocity viny, úzkosť, odpor, zlosť, strach)

• fungovanie dieťaťa:
  
  1. sexualizované správanie dieťaťa
  2. externalizujúce správanie dieťaťa
  3. internalizujúce správanie dieťaťa
  4. kompetencia dieťaťa
  5. vývinová úroveň dieťaťa
  6. kultúrne vplyvy
  7. iné

• (II.) informácie z iných zdrojov sú roztriedené do deviatich oblastí:
  
  1. medicínske nálezy
  2. policajné dôkazy
  3. vysvetlenie zo strany podozrivej osoby
  4. nejakí svedkovia
  5. iné údajné obete
  6. vyjadrenia/stanoviská dieťaťa v iných kontextoch
  7. relevantné pozorovania zo strany iných (napr. rodičov)
  8. dôkazy od iných profesionálov
  9. iné informácie

• každý získaný údaj špecifikovaný (teda nestačí protokol použiť ako dotazník). Protokol je potrebné vyplniť s použitím informácií zo všetkých zdrojov: sprievodný materiál, testovanie, interview, vedľajšie či súbežné kontakty, štandardizované nástroje.
  
  
• pri každej zistenej informácii je potrebné zvážiť alternatívne vysvetlenia prítomnosti či absencie danej informácie, a následne označiť, ktorá interpretácia sa zdá byť najpravdepodobnejšia.
  
  
• pri každej zistenej informácii označiť nakoľko dôležitý je daný kúsok informácie vo vzťahu k rozhodnutiu o pravdepodobnosti CSA (5-stup. škála).

[Mack]

III. Problematika znaleckého posudzovania

Článok v JR 8-9/2014 – kap. 4: Informácie a alternatívy, ktoré majú byť zvažované

• nálezy súvisiace s obvineniami z CSA môžu byť otvorené množstvu interpretácií, napr.:
  
  1. skutočné CSA
  2. iný páchateľ
  3. nesprávna interpretácia benígnej (neškodnej) aktivity, napr. starostlivosti o dieťa
  4. komunikačný problém
  5. programovanie zo strany iných
  6. sexuálne poznatky z iného zdroja
  7. klamanie
  8. fantazírovanie dieťaťa
  9. preháňanie zo strany dieťaťa alebo dospelého
  10. minimalizácia skutočného CSA

• zvážiť aj možné vysvetlenia pre popieranie CSA:
  
  1. dieťa CSA popiera, pretože sa reálne nestalo
  2. dieťa bolo tlačené páchateľom alebo členom rodiny k tomu, aby výpoveď odvolalo
  3. dieťa chráni páchateľa alebo člena rodiny bez toho, aby bolo priamo tlačené
  4. dieťa je vystrašené alebo rozrušené procesom vyšetrovania
  5. dieťa nechce svedčiť kvôli pocitom hanby a viny
  6. dieťa sa domnieva, že je zodpovedné za zneužívanie
  7. dieťa sa vedome alebo nevedome „prispôsobuje“ páchateľovi
  8. vypočúvajúci spustil mechanizmus falošného popierania tým, že umožnil páchateľovi byť v miestnosti

• PROTOKOL predstavuje systematický proces zberu a vyhodnocovania dát. Jej výhodou je, že dokumentuje na jednom mieste, so špecifickým popisom, všetky informácie, z ktorých možno čerpať pri rozhodnutiach ohľadne pravdepodobnosti CSA. Akonáhle sú informácie zdokumentované, možné interpretácie, najpravdepodobnejšia interpretácia a váha informácie môžu byť systematicky zvážené pri každom kúsku informácie.

• Podľa tejto metodológie môže postupovať samostatný posudzovateľ, ale môže byť tiež použitá v tíme alebo viacerými nezávislými posudzovateľmi, ktorí môžu mať odlišné pohľady. Vyplnený dokument môže byť základom pre diskusiu o rozhodnutí o pravdepodobnosti CSA zo strany tímu profesionálov.

• Nakoľko je proces zberu a vyhodnocovania dát v predmetných kauzách na Slovensku realizovaný systematicky, alebo nakoľko je odrazom subjektívnych dojmov a absentujúcich vedomostí.
  
  • Záver metodologickej analýzy dr. T. Nováka (2014): „V souhrnu se domnívám, že použitá testová baterie by snad obstála např. při zjišťování připravenosti dítěte do školy. Pro verifikaci podezření na sexuální zneužívání je zcela nedostatečná“.