Traumatizácia z pedosexuálnych aktivít
Písanie o sexuálnych aktivitách dospelých s deťmi (ďalej: pedosexuálne aktivity) je v našej spoločnosti vždy na hrane. Prinajmenšom na hrane bulváru (naháňanie senzácií), ako aj na hrane schvaľovania či ospravedlňovania zločinov (navyše takých, na ktoré je naša spoločnosť extrémne citlivá). Len sotva pomáha úvodné vyhlásenie, že autor uvedenými príkladmi neospravedlňuje sexuálne zneužívanie. Obzvlášť vtedy, keď sa chystá referovať o praktikách, ktoré sú v iných kultúrach a spoločnostiach považované za normálne, a ako normálne v danej spoločnosti ich aj predstavuje. Takže rituálnu formulku „autor neschvaľuje, len vysvetľuje“ si v tomto článku odpustím. Pokúsim sa totiž obhájiť nasledujúce tvrdenia:
Po prvé, traumatizujúci potenciál pedosexuálnych aktivít nezávisí od týchto aktivít samotných, ale od nastavenia spoločnosti, v ktorej sa odohrávajú. Nedá sa teda automaticky stotožniť pedosexuálne aktivity so sexuálnym zneužívaním detí, ako to robí momentálna právna úprava odvolávajúca sa na morálne normy.
Po druhé, z toho, čo píšem, ale naozaj nevyplýva, že stačí, aby vzniklo niečo ako „kolónia voľnej lásky“, v ktorej by mohli byť pedosexuálne aktivity zbavené traumatizujúceho potenciálu. Toto posledné tvrdenie nie je politicko-korektný gól do vlastnej brány, ale logický dôsledok argumentov, ktoré predkladám.
Pedosexuálne aktivity nemusia byť zákonite traumatizujúce
Na tomto mieste nebudem hovoriť o pedosexuálnych aktivitách, ktoré sú spojené s použitím násilia. V histórii aj v rôznych súčasných kultúrach je totiž dosť príkladov spoločensky akceptovaných alebo dokonca oceňovaných pedosexuálnych aktivít, ktoré nie sú spojené s násilím či zraňovaním. Nepatrí k nim teda napríklad vaginálny sex s predpubertálnymi dievčatami vydatými za dospelých mužov.
Z pojednania vylučujem aj prax detských sobášov ako takú. Dôvod je jednoduchý; sobáš v tradičnej spoločnosti sa dá považovať za akt inštitucionálneho násilia, keď sa „láme“ vôľa dievčaťa napriek jeho odporu. Sobáš v tradičnej agrárnej spoločnosti bol predovšetkým zmluvou zakladajúcou alianciu medzi rodinami. Ďalším dôležitým dôvodom bola ochrana rodinnej cti, ktorej súčasťou bolo aj panenstvo nevydatých dcér. V roľníckych spoločnostiach bol často spoločenský tlak (miestami kodifikovaný aj v právnych normách) na to, aby sa dievčatá vydávali čo najskôr (v antickom Grécku približne od 12 rokov, ale až po menarché; porov. Demand, 1994, s. 102-104). Takáto prax bola rozšírená aj v stredovekej Európe, u židovskej populácie v Palestíne a v iných spoločnostiach. Už od staroveku sa však ozývali učenci, ktorí kritizovali skoré tehotenstvá a poukazovali na to, že čím bližšie k menarché nastane tehotenstvo, tým väčšie riziko pre zdravie a život matky aj dieťaťa spôsobuje. Hesiodos odporúčal najmenej 5 rokov po menarché, Platón požadoval minimálny vek nevesty 17 až 20 rokov a pod. Navyše, už antické pramene dokumentujú, že skoré sobáše boli spojené so strachom a obavami na strane dievčaťa, Nancy Demandová (1994, s. 103) zmieňuje, že strach a obavy, ktoré prejavovala detská nevesta, boli dokonca oceňované mužmi, za ktorých ich vydávali.
V mnohých spoločnostiach na svete aj v súčasnosti deti spávajú v jednej miestnosti s dospelými, takže bežne pozorujú ich sexuálne aktivity. Okrem toho sa však v mnohých kultúrach všetci členovia domácnosti bežne dotýkajú detí, hladkajú ich a sexuálne láskajú (Ford a Beach, 1951, spomínajú napríklad Hopiov, Sirionóov, Kazakov, Alorčanov, ale aj európske spoločnosti do neskorého stredoveku). V západnej spoločnosti rodičia alebo opatrovateľky do pomerne nedávnych čias upokojovali malé deti pomocou masturbácie (Haeberle, 1978).
Často sa diskutuje o tom, že negatívne dôsledky pedosexuálnych aktivít sú v podstatnej miere vyvolané následnou reakciou spoločnosti (Bernard, 1981; Constantine, 1981; Sandfort, 1984). Ukazujú sa skôr opačné trendy. Ford a Beach (1951) dokumentujú, že rané sexuálne zážitky koreluju s vyššou sexuálnou a medziľudskou spokojnosťou v dospelosti. Prescott (1975) ukazuje, že potláčanie detskej sexuality sa spája s vyšším výskytom sociálneho násilia v dospelosti. Navyše mnohí pacienti trpiaci sexuálnymi problémami odhaľujú, že v detstve im vychovávatelia bránili získať prirodzený sexuálny imprinting vyskytujúci sa u zvierat a u ľudí žijúcich v „primitívnych“ spoločnostiach (Harlow & Harlow, 1962). Nie je ani jednoznačne preukázané, že by rané vystavenie detským sexuálnym skúsenostiam nevyhnutne viedlo k dlhodobým škodlivým efektom. Poukazuje na to napr. Kilpatrick (1987), ktorý preskúmal 34 výskumných štúdií na túto tému. To neznamená, že medzigeneračné sexuálne aktivity nemôžu dieťa poškodzovať. Zdá sa však, že tieto skúsenosti môžu siahať od negatívnych cez neutrálnych až po pozitívne. Záleží skôr na celkovom nastavení spoločnosti a na praktikách voči osobám zapojeným do pedosexuálnych aktivít.
Subkultúra nie je riešenie
Momentálne nastavenie západnej spoločnosti interpretuje pedosexuálne aktivity ako obzvlášť odporné, morálne často horšie ako vraždu. Toto nastavenie má svoje základy v tom, ako je v moderných západných spoločnostiach chápaná sexualita na jednej a detstvo na druhej strane. Spoločenské chápanie sexuality, detstva a čohokoľvek iného má svoj historický vývoj a je v zásade arbitrárne – nejde o nejakú „pravdu ako takú“. Je takmer isté, že sa v budúcnosti nejakým spôsobom zmení, spolu s tým, ako sa mení celá spoločnosť. To, akým smerom sa zmení, sa však nedá predvídať. História ukazuje, že nie je ani možné dosiahnuť cielenú zmenu pomocou vytvárania subkultúr, akýchsi „kolónií voľnej lásky“. Tie totiž už zo samotnej definície predstavujú cielenú negáciu (vybraných) pravidiel dominantnej spoločnosti. Aby však takáto negácia bola možná, musí vychádzať z rovnakého pojmového základu. Členovia určitej spoločnosti sú takto vlastne „väzňami diskurzu“.
Ak je to príliš abstraktné, môžeme to prirovnať k športom. Celá západná spoločnosť v tomto zmysle hrá futbal; riadi sa pravidlami futbalu, vo svojich členoch pestuje cit pre hru a trestá porušenia pravidiel. Je však pokojne možné, že sa sformuje kontrakultúra, ktorá bude zámerne negovať zákaz hry rukou. Takáto kontrakultúra (okrem toho, že bude vystavená vonkajším sankciám) však nebude avantgardou, ktorá by do spoločnosti mohla postupne zaviesť zmenu pravidiel. Za istých – historicky náhodných – okolností sa síce môže stať, že sa takáto zmena ujme a rozšíri, nedeje sa to však na požiadavku protestujúcich. Je však možné, že niekde inde sa hrá basketbal, v ktorom sa zas očakáva, že hráči budú hrať rukami. To však neznamená, že „basketbalová spoločnosť“ je menej zviazaná pravidlami a že ich porušovanie nespôsobuje traumatizáciu u svojich členov.
Literatúra
Bernard, F. (1981). Pedophilia: A study of psychological consequences for the child. ln L. Constantine & F. Martinson (Eds.), Children and sex (pp.189-199).Boston: Little, Brown.
Constantine, L (1981). The effects of early sexual experience: A review and synthesis of research. In L. Constantine & F. Martinson (Eds.), Children and sex (pp.217-244). Boston: Little, Brown.
Demand, N. (1994). Birth, Death, and Marriage in Classical Greece. John Hopkins University Press.
Ford, C., & Beach, F. (1951). Patterns of sexual behavior. New York: Harper & Row.
Haeberle, E. (1978). The sex atlas. New York: Seabury Press.
Harlow, M., & Harlow, H. (1962). Social deprivation in monkeys. Scientific American, 207, 136.
Kilpatrick, A. C. (1987). Childhood sexual experiences. The Journal of Sex Research, 23(2), 173-196.
Landis, J. T. (1956). Experiences of 500 children with adult sexual deviation. Psychiatric Quarterly 30, 91-109.
Prescott,J. (1975). Body pleasure and the origins of violence. Bulletin of the Atomic Scientist, November, 19.
Sandfort, T. (1984). Sex in pedophilic relationships: An empirical investigation among a non-representative group of boys. Journal of Sex Research, 20(2) 123-142.
