Chat pro oprávněné uživatele běží denně od 18:00 do 21:00.

V období 23.5.2018 (středa) až 25.5.2018 (pátek) nebude z provozních důvodů chat spuštěn.

Dětská sexualita v kulturách světa

Odborné texty na téma Dětská sexualita. Populárně-naučné články z médií s odbornými komentáři k nim, výpisky z knih, vědecké studie a výzkum.
Uživatelský avatar
Dejan
Uživatel
Příspěvky: 74
Registrován: 23.8.2016 23:48:59
Pohlaví: muž
Povolání: školstvo
Líbí se mi: dívky (GL)
... ve věku od: 9
... až do věku: 13
Děkoval: 241 x
Oceněn: 183 x

Dětská sexualita v kulturách světa

Příspěvekod Dejan » 7.9.2016 14:04:28

DETSKÁ SEXUALITA V KULTÚRACH SVETA



Začínam toto vlákno so zvláštnym pocitom. Nechcem to robiť tak, že budem len klásť za sebou rôzne príklady zdanlivo zvláštnych sexuálnych zvykov z rôznych kútov sveta. Tým by som totiž nerobil nič iné, než vyhľadávači senzácií z 18. a 19. storočia. Keďže si však zatiaľ netrúfam napísať na túto tému knihu, obmedzím sa skôr na niekoľko ukážkových príkladov. Do knihy sa ešte niekoľko rokov určite nepustím, pretože na to treba omnoho viac materiálu. Navyše konkurovať napríklad rozsiahlemu, 5-zväzkovému dielu Der Mythos vom Zivilisationsprozeß nemeckého etnológa Hansa Petera Duerra je výzva, na ktorú si ešte netrúfam.

Pochopiteľne, nemalo by veľký význam písať sem čokoľvek, čo sa kde objaví o sexuálnom správaní v rôznych kútoch sveta. Zameriam sa predovšetkým na témy, ktoré sú v Európe vnímané ako silno kontroverzné. Jednak teda priblížim niektoré zvyky, ktoré v Európe klasifikujeme ako "pedosexuálne aktivity", teda ako sexuálne aktivity medzi dospelými a deťmi. Okrem toho sa však chcem zamerať aj na samotné sexuálne či erotické správanie detí. Jednou z tém, ku ktorým sa časom dostanem, je sexuálna socializácia a s ňou spojená otázka o tom, či je detský stud "vrodený" alebo "naučený", resp. či je univerzálny alebo špecifický len pre niektoré kultúry a historické obdobia.

Prosím, aby sme diskusiu k textom v tomto vlákne viedli v samostatnej téme Komentáře k tématu Dětská sexualita v kulturách světa.


Úvod


Od začiatkov sociálnej či kultúrnej antropológie ako samostatnej vedeckej disciplíny sa v nej objavujú dve hlavné súperiace tendencie. Podľa prvej z nich sa antropológia snaží v ohromnej rozmanitosti ľudských kultúr a usporiadaní spoločnosti akési „spoločné jadro“, niečo, čo je univerzálne pre všetkých ľudí na svete. Naopak, antropológovia, ktorých výskumnú orientáciu formovala opačná tendencia, sa zameriavajú predovšetkým na rozdiely medzi kultúrami, zdôrazňujúc ich „inakosť“. Nedá sa ale jednoznačne povedať, či prvá tendencia súvisí skôr s konzervatívnymi, kým druhá skôr s liberálnymi politickými postojmi. Na jednej strane, „inakosť“ či exotiku môžeme zdôrazňovať ako konzervatívci a ukazovať pri tom, ako veľmi sa „naša vyspelá“ európska civilizácia líši od „primitívnych“ spoločností. Na druhej strane, ako liberáli zdôrazňujúci rozmanitosť ľudských kultúr budeme mať sklon dokazovať, že spôsoby života, hodnotové systémy a podobne sú výsledkom historických náhod a neexistuje tam nič „nevyhnutné“ – kultúrne prvky, ktoré sa dnes javia ako exotické a vzdialené, sa v budúcnosti môžu začleniť aj do našej kultúry, a neznamenalo by to nič tragické. Deje sa to počas celej histórie ľudstva a usilovať sa tomu brániť by znamenalo stagnáciu a nepružnosť v reagovaní na zmenené podmienky.

Veľmi výrazne sa tieto dve protichodné tendencie ukazujú vtedy, keď je predmetom skúmania sexuálne správanie v rôznych spoločnostiach. Dávno pred vznikom antropológie ako vedy sa ľudia v Európe a v Severnej Amerike začali oboznamovať so zvykmi „exotických“ či „primitívnych“ kmeňov, a to zo správ cestovateľov a misionárov. V salónoch vyšších spoločenských kruhov v Anglicku sa správy o exotike a erotike z tropických ostrovov stali priam hitom už koncom 18. storočia. Jednou z kľúčových udalostí bola výprava kapitána Cooka na ostrove Tahiti.

Kapitán James Cook strávil na Tahiti tri mesiace od apríla do júla 1769. Ako uvádza Sturma (2002, s. 16), členovia jeho výpravy boli prvými Európanmi, ktorí vstúpili do aktívnejšieho kontaktu s polynézskou kultúrou. Sturma uvádza, že samotný Cook sa na budovaní obrazu sexuálne nespútanej polynézskej spoločnosti príliš nepodieľal; sám sa snažil vystupovať maximálne zdržanlivo. Hoci bol sám z robotníckych pomerov, usiloval sa vo svojom postoji k životu reprezentovať étos strednej vrstvy, ktorý vysoko hodnotil schopnosť odolať pokušeniu. Špeciálne sexuálna zdržanlivosť v tomto étose predstavovala víťazstvo charakteru a rozumu nad vášňou. S týmto postojom korešponduje prípad, keď po pristátí na ostrove Nomuka v júni 1774 ponúkli Cookovi atraktívnu mladú ženu. Cook ponuke odolal, no nakoniec z ostrova utiekol, keď miestni obyvatelia stupňovali svoj nátlak na neho trvajúc na sexuálnom styku. Bol to skôr Cookov botanik Joseph Banks, ktorý takúto zdržanlivosť ani zďaleka neprejavoval. Po návrate z Tahiti do Anglicka sa tak Banks stal populárnou osobnosťou, keď prenikol do salónov aristokracie s rozprávaním o svojich dobrodružstvách.

Obraz Tahiti ako ostrova krásnych, exotických a erotických žien sa začal šíriť. Noviny písali o tahitských ženách ako o „extrémne lascívnych“, tancujúcich „tým najmenej decentným spôsobom“, ktoré pri tanci robili „tisíce obscénnych gest“ (Sturma, 2002, s. 17). Energiu tejto vlny využil spisovateľ John Hawkesworth, ktorý sa podujal spísať Cookove rozprávania z ciest po Polynézii. Jeho Voyages sa okamžite po vydaní v r. 1773 stali bestsellerom, ktorý vyšiel vo viacerých vydaniach, ako aj vo francúzskom, nemeckom a talianskom preklade. Kniha obsahuje množstvo pozorovaní, napríklad ako mladý Tahiťan „vykonával rituály Venuše s malým, asi 11- alebo 12-ročným dievčaťom, a to pred niekoľkými z našich ľudí a veľkým množstvom domorodcov, bez akéhokoľvek náznaku, že by šlo o niečo neslušné či nevhodné. Naopak, zdalo sa, že je to v dokonalom súlade s miestnymi zvykmi.

Citovaná literatúra:
Sturma, M. (2002). South Sea Maidens: Western Fantasy and Sexual Politics in the South Pacific. Westport, CT: Greenwood Press.
Uživatelský avatar
Dejan
Uživatel
Příspěvky: 74
Registrován: 23.8.2016 23:48:59
Pohlaví: muž
Povolání: školstvo
Líbí se mi: dívky (GL)
... ve věku od: 9
... až do věku: 13
Děkoval: 241 x
Oceněn: 183 x

Dětská sexualita v kulturách světa

Příspěvekod Dejan » 11.9.2016 13:30:31

Pohľad do európskej histórie



V nasledujúcich príspevkoch postupne zverejním zhrnutie štúdie Bullough, V. (1990). History in adult human sexual behavior with children and adolescents in Western societies. In J. Feierman (Ed.), Pedophilia: Biosocial dimensions (pp. 69–90). NewYork: Springer.

Prvá časť, ktorú ponúkam dnes, obsahuje hlavne životopisné črty štyroch historicky známych osobností.

Úvod a štyri životopisné črty


Výrazy pomenúvajúce sexuálne vzťahy medzi dospelými a deťmi boli počas histórie rozmanité a menili sa. Pritom spravidla nemali hodnotiaci charakter, šlo o neutrálne pomenovania. Len posledných niekoľko desiatok rokov sa v jazyku západných spoločností usídlil výraz „zneužívanie“, resp. „sexuálne zneužívanie“. Otázka, na ktorú sa snaží odpovedať historik Vern L. Bullough (1990, s. 69), je jasná: signalizuje objavenie sa nových výrazov zmenu spoločenských postojov, zmenu správania, alebo oboje?

Na základe historických prameňov sa na túto otázku odpovedá ťažko, okrem iného aj preto, že nevieme dopredu povedať, o aký rozsah správania vlastne ide (a teda čo presne hľadáme): „ide o exhibicionizmus, dotyky, hranie sa s genitáliami cez odev alebo pod ním, alebo výslovne o penetráciu údu do otvoru?“ Sú však aj iné problémy s prameňmi. O exhibicionizme alebo dotykoch sa často ani nezmieňujú, údaje o veku sú často nejednoznačné a aj pomenovania majú širšie významy. Napr. „pederastia“ (doslova láska k chlapcom) niekedy označuje všeobecne análny styk, inokedy je synonymom k homosexualite.

Čo je však zrejmé, tak sexuálne vzťahy medzi dospelým a dieťaťom, resp. dospelým a adolescentom, mali v rôznych historických dobách rôzne významy. Súvisí to aj s rozdielmi v očakávanom veku sobáša a vekového rozdielu medzi manželmi. Všeobecne sa však dá povedať, že rôzne spoločnosti sa stavali odmietavejšie ku vzťahom zahŕňajúcim penetráciu a zhovievavejšie k iným formám sexuálneho správania.

Zatiaľ čo postoje k sexuálnym vzťahom medzi dospelým a dieťaťom sa v histórii menili, vzťahy medzi dospelým a adolescentom neboli počas väčšiny histórie len tolerované, ale priam očakávanou normou. Naznačujú to okrem iného aj príklady mnohých významných osobností histórie.

Sv. Augustín pred konverziou ku kresťanstvu vyznával manicheizmus a usiloval sa stať jedným z manichejských „adeptov“; nedokázal sa však vzdať sexu so svojou milenkou. Podľa vlastného vyjadrenia (Vyznania, VII, vi, 17) sa často modlil „Daruj mi cudnosť – ale nie ihneď.“ Keďže nebol schopný stať sa adeptom, rozhodol sa oženiť. Odohnal svoju milenku aj nelegitímneho syna a našiel si mladučké dievča, ktoré si chcel vziať. Keďže to právne nebolo možné (bola ešte pred menarché), tak sa s ňou len zasnúbil. Nedokázal sa však vzdať ani na tú dobu, kým „dospeje“, sexuálneho života, takže si našiel ďalšiu milenku. V dôsledku toho u neho prepukla kríza, ktorá viedla k tomu, že konvertoval na kresťanstvo a prisahal, že sa navždy vzdá sexu. Nič však nenasvedčovalo tomu, že by v Augustínovej dobe boli takéto manželstvá nezvyčajné; jediné, čo vyžadovali zvyky a právo, je počkať s konzumáciou manželstva (teda s penetračným pohlavným stykom) do puberty.

Ďalšou historicky známou osobnosťou je prorok Mohamed (s.a.w.s.). Jeho prvou manželkou bola Chadídža, ktorá bola približne o 15 rokov staršia od neho. Po jej smrti, ktorú prorok niesol veľmi ťažko, mu podľa tradície priatelia odporučili, aby sa opäť oženil. Podľa väčšiny hadísov sa prorokovou druhou manželkou stala vtedy 6- (resp. 7-)ročná Áiša, pričom manželstvo bolo konzumované, keď mala 9 (hadís od at-Tabarího udáva 10) rokov; hadísy sa zhodujú, že k pohlavnému styku došlo po prvej menštruácii. V kontexte štúdie je dôležité, že počas väčšiny histórie sa sobáš proroka s dievčaťom v detskom veku nehodnotil ako nepatričný, a to ani mimo moslimského sveta.

Mnoho prípadov sobášov s predpubertálnymi dievčatami poznáme z Indie. Známy je prípad Gándhího, ktorý sa však líši od doteraz spomenutých. V prvom rade, medzi ním a jeho manželkou nebol tak veľký vekový rozdiel (sám mal pri sobáši 13 rokov). Vo veku 37 rokov sa rozhodol prijať záväzok brahmačarje (sexuálnej zdržanlivosti), ktorý však niesol veľmi ťažko. Tento záväzok mu však nebránil maznať sa s dievčatami, a to aj predpubertálnymi. Tieto dievčatá si brával nahé do postele, „aby ho zohrievali svojím telom“. Niektoré z nich mu tiež aplikovali klystír. Podľa životopiscov, na ktorých sa Bullough odvoláva, bola medzi týmito dievčatami silná rivalita týkajúca sa toho, kto bude s Mahátmom spať. Jedna z nich sa vyjadrila, že bolo pre ne ťažké „krotiť sa“ a potlačiť svoje sexuálne impulzy, pretože Gándhí sa o ne často trel a dotýkal sa ich (autor sa tu odvoláva na svoju staršiu prácu, Bullough, 1981).

Štvrtou známou osobnosťou, ktorú Bullough uvádza ako príklad, bol americký historik, filozof a spisovateľ, nositeľ Pulitzerovej ceny Will Durant (1885–1981). Durant začiatkom 20. storočia pôsobil ako riaditeľ Ferrerovej modernej školy v New Yorku, kde sa zamiloval do vtedy 14-ročnej Chaye Kaufman (známej ako Ariel). Bullough (1990, s. 71) ich príbeh podáva opačne; podľa neho sa štrnásťročná Ariel zamilovala do vtedy 28-ročného Duranta a začala spriadať plány, ako sa s ním zosobášiť. V marci 1913 sa Durant kvôli nej vzdal pozície v škole a v októbri toho istého roka sa zosobášili. Mimochodom, s Ariel žili až do smrti (zomrela dva týždne pred ním) a na mnohých dielach spolupracovali. Ich manželstvo bolo legálne; vo viacerých štátoch USA bolo až donedávna (do 80-tych rokov 20. storočia) možné sobášiť sa od 14 rokov, v Novom Mexiku už od 13 rokov.

Článok o Gándhím, na ktorý sa odvoláva autor:
Bullough, V. (1981). Mahatma Gandhi. Medical Aspects of Human Sexuality. June, 15, 11-12.

Prosím, aby sme diskusiu k textom v tomto vlákne viedli v samostatnej téme Komentáře k tématu Dětská sexualita v kulturách světa.
Uživatelský avatar
Dejan
Uživatel
Příspěvky: 74
Registrován: 23.8.2016 23:48:59
Pohlaví: muž
Povolání: školstvo
Líbí se mi: dívky (GL)
... ve věku od: 9
... až do věku: 13
Děkoval: 241 x
Oceněn: 183 x

Dětská sexualita v kulturách světa

Příspěvekod Dejan » 11.9.2016 16:45:08

Sexuálne správanie medzi dospelým a dieťaťom
(hlavne na príkladoch z detskej prostitúcie)


Oveľa ťažšie než zozbierať životopisné príbehy je však presnejšie historicky preskúmať povahu sexuálnych vzťahov medzi dospelými a deťmi. Jednu zo závažných komplikácií tu tvorí už základná nejednoznačnosť, čo sa v určitej dobe a spoločnosti vôbec považuje za sexuálne správanie, a taktiež, čo konkrétne v danej spoločnosti znamená „detstvo“. Je napríklad známe, že až do 18. storočia v európskych kultúrach neexistovalo niečo také, čo dnes nazývame „privátna sféra“, a to ani u šľachty. U nižších spoločenských vrstiev (napr. poddaných roľníkov alebo drobných remeselníkov) nemohlo byť ani reči o súkromí; stačí si uvedomiť, že ľudia často bývali v jednej miestnosti spolu so zvieratami, ako sa v tom čase riešila hygiena a pod. Rozšírená bola oplzlá reč, a to, ako zachytávame u Chaucera, Boccacia či Rabelaisa, aj u vyšších spoločenských vrstiev.

Až v 18. storočí sa začína objavovať v meštianskej spoločnosti Západu pojem súkromia, čomu sa prispôsobuje aj členenie príbytkov (špeciálne miestnosti určené na spánok, na jedlo a pod.). Postupne sa sexuálne vzťahy všeobecne dostávali pod kontrolu štátnej moci. Najvýraznejšie to podľa Bullougha (1990, s. 74) vidieť na regulácii prostitúcie. V 18. a 19. storočí bola detská prostitúcia pomerne výrazne rozšírená. Postupne sa presadzujúce regulácie však fungovali v rôznych európskych krajinách odlišne. Kým v Anglicku bola hranica dobrovoľného sexuálneho styku 12 rokov, na európskom kontinente, kde vo viacerých krajinách platil Napoleonov občiansky zákonník, bola táto hranica vyššie (18 rokov). No aj napriek nominálnej právnej ochrane detí, v prípade, že sa na súdne pojednávanie dostal prípad sexuálneho styku muža v stredných rokoch s dievčaťom pod 12 rokov by sa pravdepodobne neskončilo odsúdením daného muža. Svedecká výpoveď dieťaťa by bola totiž v Anglicku akceptovaná jedine vtedy, ak by dieťa preukázalo plné porozumenie podstaty prísahy (Bullough, 1990, s. 74; cituje prácu Terrot, 1960).

K paradoxnému vývoju v Anglicku viedli v 19. storočí opatrenia na ochranu detí pred vykorisťovaním. Keďže tieto opatrenia zakazovali využívanie detskej práce v priemysle, mnohým deťom z najnižších spoločenských vrstiev ostávalo len málo možností na to, ako si zabezpečiť živobytie. Tým sa zvýšilo množstvo detí živiacich sa sexuálnymi službami. Uprednostňovanie veľmi mladých dievčat, resp. panien ako sexuálnych partneriek malo aj praktické zdôvodnenie: koncom 19. a začiatkom 20. storočia boli veľmi rozšírené pohlavné choroby, najmä syfilis a kvapavka. Navyše sa verilo, že sexuálny styk s mladou pannou lieči pohlavné choroby.

Na základe viacerých ego-dokumentov sa zdá, že do pedosexuálnych vzťahov neboli zahrnutí len dospelí s pedofilnou orientáciou. Jedným z takýchto dokumentov sú anonymné pamäti My Secret Life. Napriek tomu, že o identite autora sú spory a nevyjasnená je aj hodnovernosť textu ako pamätí (a nie len ako ukážky viktoriánskej erotickej fikcie), viaceré súvislosti naznačujú, že pamäti je možné brať ako realistický opis doby. Známe sú aj ceny, za aké bolo vo viktoriánskom Anglicku možné objednať si detskú či mladistvú prostitútku. Táto cena závisela od viacerých faktorov, pričom hlavným bol vek a spoločenská trieda, z ktorej dievča pochádzalo. Rozpätie cien bolo značné: od 20 libier za zdravé dievča z robotníckej triedy vo veku 14 až 18 rokov až po 400 libier za „krásne dieťa pod 12 rokov, podľa možnosti z dobrých pomerov“ (Bullough, 1990, s. 75; odvolávajúc sa na staršiu prácu Bullough and Bullough, 1987, s. 269).

Detská prostitúcia bola často spojená s násilným zaobchádzaním. Sociálni pracovníci z 19. storočia často písali o tom, ako boli mladé dievčatá znásilnené a mučené a napokon vyhodené na ulicu, ponechané svojmu osudu. Na donútenie k sexuálnemu styku aj s 3-5-ročnými deťmi sa používal chloroform. Až koncom 19. storočia sa na základe série investigatívnych reportáží, ktoré v novinách Pall Mall Gazette zverejnil novinár W.T. Stead, zvýšil vek súhlasu na 16 rokov. Zároveň sa však mimo zákona dostali aj homosexuálne styky, na čo doplatil napríklad aj Oscar Wilde.

Pochopiteľne, Anglicko nebolo jedinou krajinou, kde sa začali prijímať opatrenia proti detskej prostitúcii. V Spojených Štátoch sa tejto témy zhostilo rastúce feministické hnutie spolu s odborovými zväzmi. Opatrenia na ochranu detí viedli v roku 1912 k zriadeniu federálnej agentúry US Children's Bureau.

Zdroje, na ktoré sa odvoláva autor:
Bullough, V., & Bullough, B. (1987). Women and prostitution. Buffalo: Prometheus Books.
Terrot, C. (1960). Traffic in innocents. New York: Dutton.

Prosím, aby sme diskusiu k textom v tomto vlákne viedli v samostatnej téme Komentáře k tématu Dětská sexualita v kulturách světa.
Uživatelský avatar
Dejan
Uživatel
Příspěvky: 74
Registrován: 23.8.2016 23:48:59
Pohlaví: muž
Povolání: školstvo
Líbí se mi: dívky (GL)
... ve věku od: 9
... až do věku: 13
Děkoval: 241 x
Oceněn: 183 x

Dětská sexualita v kulturách světa

Příspěvekod Dejan » 12.9.2016 0:15:41

Rozšírenie, hodnotenie a výskum pedosexuálneho správania


(Dokončenie Bulloughovej štúdie o pedosexuálnych vzťahoch v histórii západného sveta)

Rozšírenie pedosexuálneho správania
Odhad miery, nakoľko boli v minulosti rozšírené pedosexuálne aktivity, závisí od toho, čo vlastne považujeme za sexuálne vzťahy a tiež, ako definujeme dieťa. Bullough (1990, s. 77) píše, že pokiaľ za „dieťa“ považujeme osobu mladšiu ako 12 rokov, zistíme väčší výskyt takýchto aktivít, než keď postavíme hranicu na 9-tich rokoch. Zároveň pramene hovoria o tom, že pravdepodobne väčšina takéhoto správania sa odohrávala v rodinách. Jedným z nepriamych dôkazov nízkeho zastúpenia pedosexuálnych aktivít na prelome 19. a 20. storočia je fakt, že dobové ťažiskové dielo o sexuálnom správaní, kniha Psychopathia sexualis, ktorej autorom je Krafft-Ebing, sa vo svojich starších vydaniach o sexuálnych vzťahoch dospelých s deťmi nezmieňuje. Až vo 12. vydaní z roku 1912 venuje krátky priestor tomu, čo nazval „erotická pedofília“. No okrem stručnej definície tému nerozoberá. Odlišuje ju však od iného druhu sexuálnej aktivity, teda „ukazovania genitálií ostatným, vrátane detí“. Ani iní významní autori venujúci sa sexuálnemu životu (Ellis alebo Hirschfeld) nevenovali pedosexuálnym aktivitám veľa priestoru. Istou výnimkou bol Freud, ktorý sa však zameriaval hlavne na otázku incestu.

Pozoruhodné ignorovanie pedosexuálnych stykov v dielach Krafft-Ebinga, Ellisa a Hirschfelda môže mať viacero dôvodov. Podľa Bullougha (1990, s. 78) mohlo byť jedným z dôvodov to, že pedosexuálne správanie definovali inak, než sa chápe dnes. Tým pádom sa im mohlo stať, že sa príslušné prejavy správania rozdelili medzi iné typy, napr. do ukazovania genitálií iným ľuďom. Druhá možnosť, ktorú Bullough zmieňuje, je, že ich mohli považovať za zanedbateľné z hľadiska výskytu. Naopak, v Kinseyho prieskume zameranom na ženy priznalo 24 % respondentiek, že zažili nejaký druh predpubertálneho sexuálneho kontaktu s dospelým mužom. Pre potreby štúdie bol za „predpubertálny“ považovaný vek 13 rokov a menej. Z týchto kontaktov najviac (asi 52 %) predstavovalo ukazovanie mužových genitálií dievčaťu; asi 31 % prípadov sa muž dotýkal dievčaťa intímnym spôsobom, ale nedotkol sa pohlavných orgánov; napokon asi 22 % žien zmieňovalo aj dotyky pohlavných orgánov dievčaťa (súčet presahuje 100 %, lebo niektoré respondentky uviedli viac možností). Asi 80 % respondentiek uviedlo, že v detstve mali len 1 sexuálnu skúsenosť s dospelým, 15 % uviedlo menej než 6 takýchto skúseností a 5 % uviedlo 10 alebo viac pedosexuálnych skúseností. Podľa zmienenej štúdie len 0,07 % takýchto kontaktov zahŕňalo penetráciu. Pri opakovaných skúsenostiach (zväčša realizovaných s dospelými príbuznými žijúcimi v spoločnej domácnosti) to boli práve deti, ktoré sa dožadovali tohto typu kontaktov (cit. Podľa Kinsey a kol., 1952, s. 116–122).

Zmeny postojov
Dvadsiate storočie prinieslo nárast počtu štúdií zameraných na „sexuálne zneužívanie detí, resp. adolescentov“. No kým medzi rokmi 1937 a 70-tymi rokmi 20. storočia počet štúdií o SZ rástol len pomaly, od 70-tych rokov zaznamenal masívny nárast. Bullough (1990, s. 79) sa domnieva, že tento nárast odborného záujmu nebol spôsobený zvýšením výskytu pedosexuálnych aktivít, ale zmenou postojov spoločnosti. V Spojených štátoch v roku 1974 podpísal prezident Nixon „Child Abuse and Treatment Act“, ktorým USA okrem iného vyčlenili 86 miliónov dolárov určených hlavne na výskumné projekty. Je evidentné, že vyčlenenie veľkej sumy peňazí na výskum priamo premieta do prudkého nárastu publikácií. No legislatívny proces, ktorý vyvrcholil prijatím tohto zákona (a podobných v iných krajinách) vychádzal z pomerne výraznej zmeny postojov, ktoré sa týkali celkove postavenia dieťaťa v rodine. Predtým sa aj v prípadoch fyzického týrania a sexuálnych aktivít detí s dospelými snažili sociálni pracovníci v prvom rade udržať rodinu, a to niekedy do takej miery, až to šlo na úkor dieťaťa. V mnohých prípadoch týrania by totiž účinnou pomocou dieťaťu bolo vyňatie z rodiny. Navyše sa sociálni pracovníci museli zvyčajne spoľahnúť na informácie poskytnuté z iných zdrojov (od učiteľov, zdravotníkov alebo polície), takže často dostávali informácie neskoro a neúplné.

Jedným z prvých ohlasovateľov zmeny bol článok „Syndróm bitého dieťaťa“ (Kempe et al,, 1962). Na článok reagovali médiá mnohými ďalšími článkami a prípadmi, ktoré sa týkali fyzicky, mentálne a sexuálne zneužívaných detí. Je síce pravda, že táto mediálna horúčka čoskoro utíchla (hlavne pod tlakom advokátov obhajujúcich rodičov voči odborníkom, ktorí sa snažili očistiť svojich klientov od „falošných“ obvinení z údajného „týrania“; zdôraznil Bullough, 1990, s. 81). No základy už boli položené a k iniciatíve zameranej na ochranu detí sa pripájali občania žiadajúci zmenu legislatívy. Výrazná podpora prišla z feministického hnutia, ktoré zameralo svoju pozornosť na otázky násilia a osobnej autonómie, takže sa zaoberalo témami ako znásilnenia, domáce násilie, incest a sexuálne obťažovanie. Ku zmene postojov k detstvu a deťom prispela aj zmena rodičovského správania. V 70-tych rokoch sa na Západe čoraz častejšie stávali ľudia rodičmi vo vyššom veku, mali menej detí než ich predkovia a typickými sa stali dvojkariérové manželstvá. Tieto faktory spoločne viedli k rozšíreniu pocitu neistoty v rodičovskej role a k väčšiemu spoliehaniu sa na odborníkov.

No hoci hlavným ťažným koňom legislatívnych zmien neboli pedosexuálne aktivity, rýchlo sa stalo, že v očiach mnohých sa „týranie/zneužívanie dieťaťa“ stalo krycím názvom pre detskú sexualitu. To hnalo vodu na mlyn politickým konzervatívcom, ktorých témou sa stala „sexuálna revolúcia“ z konca 60-tych a začiatku 70-tych rokov 20. storočia. Zneužívanie dieťaťa sa stalo pre mnohých konečným dôsledkom uvoľnenia sexuálnej morálky ničiacej rodinu. Jedným z hlavných „vinníkov“ bola podľa konzervatívcov pracujúca matka, ktorá kvôli tomu, že nebola prítomná doma, umožnila nárast „zneužívania detí“. Následne takmer akékoľvek vzťahy medzi dospelým a dieťaťom, ktoré by mohli obsahovať nejaké sexuálne podtóny, sa dali označiť za „sexuálne zneužívanie dieťaťa“ – bez ohľadu na to, ako by to bolo pritiahnuté za vlasy. Zároveň sa to stalo zbraňou v rodinných roztržkách, keď jeden nazlostený rodič mohol obviniť druhého už nie len z „týrania dieťaťa“, ale priamo zo sexuálneho zneužívania. Exemplárnym príkladom bol prípad klinického psychológa Lawrencea D. Spiegela, ktorý bol počas rozvodového konania obvinený svojou manželkou zo sexuálneho obťažovania ich 2 a pol-ročnej dcéry.
Bullough priznáva (1990, s. 81), že panika okolo sexuálnych vzťahov medzi dospelým a dieťaťom je založená na reálnych problémoch, ale tvrdí, že ju umelo nafúkli médiá bažiace po senzáciách a zneužívajúce emocionálny potenciál hesiel ako „sexuálne zneužívanie dieťaťa“.

Problémy výskumu
Bullough (1990, s. 82) upozorňuje, že používanie výrazov ako „zneužívanie/týranie“, „páchateľ“ a „obťažovanie“ vo výskumných správach nepriamo ovplyvňuje aj sociálnu politiku. Výskumníci sexuálneho správania by mali používať terminológiu, ktorá je hodnotovo neutrálna a ktorá neimplikuje, že akékoľvek sexuálneho správanie medzi dospelými a deťmi je automaticky škodlivé. Zároveň by sa malo rozlišovať medzi rôznymi druhmi sexuálneho správania medzi dospelými a deťmi, resp. dospelými a adolescentmi.

Jednou z aktuálnych, no veľmi ťažko skúmateľných tém je detská pornografia. Napriek tomu, že autor štúdie je presvedčený, že dieťa použité na pornografiu je obeťou neakceptovateľného vykorisťovania dospelými, samotná téma je podľa neho legitímnou oblasťou výskumu (Bullough, 1990, s. 83). Lenže ako tu robiť výskum, keď samotný zber dát porušuje zákony? V dobe, keď autor písal svoju štúdiu, bolo aj pre výskumné účely ťažké zbierať tento typ materiálu a pokusy viedli k odsúdeniu viacerých výskumníkov. Na to, aby sa dostali k materiálu, museli sami poslať dílerovi nejaké pornografické fotografie ako dôkaz, že ide naozaj o zberateľov a nie o agentov-provokatérov. No už samotným odoslaním takýchto fotografií sa výskumníci stali páchateľmi trestného činu.
V dôsledku existujúcej právnej situácie sú výskumníci, ktorí sa venujú pedosexuálnym vzťahom, nútení obmedziť svoj výskum na „bezpečné“ témy. Takouto „bezpečnou“ témou sú ľudia, ktorí už boli odsúdení za sexuálny zločin voči deťom či adolescentom, prípadne deti, ktoré boli vyšetrované ako obete takýchto zločinov. Donedávna (myslí sa voči roku publikovania štúdie, t.j. ešte v 20. storočí) bolo možné robiť výskum aj o jednotlivcoch navštevujúcich terapie kvôli svojim pedofilným sklonom; to však už v čase písania štúdie takmer nebolo možné. Napokon, je možné ešte robiť prieskumy s dospelými jedincami založené na retrospektíve (respondenti hovoria o svojej minulosti), no tieto štúdie trpia všetkými metodologickými nedostatkami retrospektívnych výskumov. Zameranie na odsúdených a na obete trestných činov je zas problematické kvôli výraznému skresleniu vzorky.
Najťažšie sa podľa Bullougha skúmajú dospelí, ktorých priťahujú deti alebo adolescenti, ale prejavujú sa voyeurstvom, sledovaním detskej pornografie, prípadne zbierajú fotografie či portréty detí, ktoré sú relatívne „neškodné“ (Bullough, 1990, s. 84).

Napriek všetkému však Bullough zmieňuje aj viaceré úspešné výskumné výstupy. Spomína, že relatívne otvorenejšia klíma v spoločnosti týkajúca sa akceptácie pedofílie bola (na rozdiel od USA) v 70-tych rokoch v Holandsku, kde okrem istých občianskych iniciatív vzniklo aj niekoľko dôležitých výskumov posúvajúcich poznanie. V Spojených Štátoch vzniklo síce podľa neho tiež viacero hodnotných výskumov, no chýba(-la) tam dostatočne otvorená interdisciplinárna diskusia o sexuálnom správaní v rámci vzťahov dospelých voči deťom alebo adolescentom.

Zhrnutie a záver
Na základe zistení histórie sa Bullough odvažuje tvrdiť, že v súčasnosti sa pedosexuálne správanie vyskytuje zriedkavejšie než v minulosti, no zároveň sa interpretuje iným spôsobom. Zároveň sú deti omnoho naivnejšie, čo sa týka poznania o sexe. Netýka sa to len toho, že len menšia časť vyrastá na vidieku, kde majú možnosť pozorovať (prinajmenšom u zvierat) sexuálne aktivity. Dôležitým faktorom je aj čoraz vyššia štruktúrovanosť detskej hry a jej podriadenie dohľadu dospelých. Taktiež mediálny obraz sexuálneho zneužívania vyvolal rozporuplné vnímanie napríklad predškolských zariadení a denných detských centier. To, čo je potrebné, je nepredpojaté skúmanie problematiky, ktoré nie je ovplyvnené implicitnými hodnotovými súdmi (spojenými napr. s príliš širokým chápaním „sexuálneho zneužívania“).
(Bullough, 1990, s. 87) píše:„Spoločnosť podstupuje posun v postojoch o sexuálnom správaní medzi dospelými a deťmi alebo adolescentmi, ale tento posun nevyhnutne neznamená, že by takéto správanie bolo častejšie alebo ničivejšie než predtým. Znamená to proste len to, že priority v hodnotovom systéme západnej spoločnosti sa menia, pričom práca empirických výskumníkov je sledovať tieto zmeny a poukazovať na ich prínosy, ako aj na ich odvrátené stránky.“


Literatúra citovaná v texte:
Ellis, H. (1933). Psychology of sex. London: Heinemann.
Hirschfeld, M. (1948). Sexual anomalies and perversions. London: Alder.
Kempe, C. H. et al. (1962). The battered child syndrome. The Journal of the American Medical Association, July 7, 181, 17–24.
Kinsey, A., Pomeroy, W., Martin, C., & Gebhard, P. (1953). Sexual behavior in the human female. Philadelphia: W.B. Saunders.
Krafft-Ebing, R. (1912). Psychopathia sexualis (12th ed.) . New York: Rebman.

Prosím, aby sme diskusiu k textom v tomto vlákne viedli v samostatnej téme Komentáře k tématu Dětská sexualita v kulturách světa.
Uživatelský avatar
Dejan
Uživatel
Příspěvky: 74
Registrován: 23.8.2016 23:48:59
Pohlaví: muž
Povolání: školstvo
Líbí se mi: dívky (GL)
... ve věku od: 9
... až do věku: 13
Děkoval: 241 x
Oceněn: 183 x

Dětská sexualita v kulturách světa

Příspěvekod Dejan » 18.9.2016 16:25:18

Prípadová štúdia: Havajské ostrovy



Zhrnutie štúdie: Diamond, M. (1990). Selected cross-generational sexual behavior in traditional Hawai’ i: A sexological ethnography. In J. Feierman (Ed.). Pedophilia: Biosocial dimensions (pp. 422–444). New York: Springer.

Úvod
Sexuálne správanie (obzvlášť skúmanie sexuálnych vzťahov medzi dospelými a deťmi) je téma antropologického výskumu, ktorá je veľmi ťažko dostupná priamemu pozorovaniu. Výskumníci sú teda často odkázaní len na to, čo sú im ich informátori ochotní prezradiť. Ťažkosti pri výskume týchto tém sa však dajú zmierniť, ak tento druh správania sledujeme, ako sa prejavuje v histórii, v rôznych spoločnostiach aj u rôznych živočíšnych druhov. Vďaka tomu, že z Havajských ostrovov máme podrobnejšie písomné správy už od výpravy kapitána Cooka v 70. rokoch 18. storočia, predstavujú dobrý modelový príklad, ktorý nám umožňuje aj porovnávanie s inými, menej dôkladne opísanými polynézskymi ostrovnými kultúrami. Hoci je v súčasnosti kultúra Havajských ostrovov silno ovplyvnená kontaktmi s inými kultúrami, túto nevýhodu čiastočne kompenzuje vyše 200 rokov pozorovania.

Autor štúdie Milton Diamond pôsobil vyše 20 rokov na Havajských ostrovoch ako akademický sexuológ. Na svoj výskum použil dva základné zdroje: dáta o minulosti čerpal z etnografických textov založených na pozorovaniach „domorodcov“ v rôznych historických dobách; tie dopĺňal rozhovormi s Havajčanmi vrátane tzv. kupuna („staršími“), čo sú vážené osoby zodpovedné za prenos „tradície“ na ďalšie generácie. Prípadným rozporom medzi týmito zdrojmi sa autor venuje v texte štúdie.

V antropológii vždy treba byť opatrný, ak je reč o „tradícii“, resp. o „tradičnom“. Pre potreby tejto štúdie autor považuje za „tradičné vzory správania“ tie, ktoré zaznamenali koncom 18. storočia moreplavci ako napr. James Cook. Niektoré z týchto tradícií pretrvali až do 20. storočia, kým iné zanikli. Medzi tradície, ktoré zanikli ako prvé, patrí aj systém kapu (tabu), čiže súbor pravidiel, zákazov a trestov, ktorý reguloval medziľudské vzťahy, ako aj vzťah ľudí k bohom. V tomto zhrnutí sa nebudem púšťať do podrobností, spomeniem len, že systém kapu oveľa dôslednejšie reguloval stravovanie (kto, čo, s kým a z akých nádob smie jesť), než sexuálne vzťahy.

Spoločnosť Havajských ostrovov nepoznala nič také, čo by zodpovedalo západnému chápaniu manželstva. Ak by sme aj na spolunažívanie v pároch uplatnili pojem manželstva, sexuálne/genitálne styky by ním neboli regulované (t.j., Havajčania nerozlišovali a teda ani nesankcionovali niečo také ako „predmanželský“ či „mimomanželský“ sex). V takto načrtnutom rámci sa Diamondova štúdia venuje aj sexuálnym vzťahom medzi dospelými a deťmi v širšom kontexte havajskej kultúry. Tých, koho by zaujímali hlbšie etnografické informácie, Diamond odkazuje na viaceré výskumné publikácie (napr. Davenport, 1976; Diamond, 1985; Ford a Beach, 1951; Gregersen, 1982; Handy a Pukui, 1958; Handy a kol., 1965; Kamakau, 1961, 1964; Kuykendall, 1938; Malo, 1951; Marshall a Suggs, 1971; Pukui, Haertig a Lee, 1972, Vols. 1 a 2; Suggs, 1966; Valeri, 1985).

Nahota
Rovnako ako v mnohých iných tropických spoločnostiach, ani na Havajských ostrovoch sa nahota nechápala sexuálne. Dospelí muži bežne nosili len bedrovú zásteru, dospelé ženy krátku sukňu (prsia mali odhalené). Chlapci smeli nosiť bedrovú zásteru až po tom, ako sa presťahovali do „domu mužov“ (zvyčajne vo veku 4 až 6 rokov). Aj dospelí muži a ženy sa venovali vodným športom zásadne nahí, čo bol hlavný dôvod, kvôli ktorému misionári zakazovali surfing (jazdu na príbojovej vlne). V iných súvislostiach však mala nahota dospelých aj ďalšie (avšak opäť nesexuálne) významy: vyjadrovala smrť (napr. oplakávanie mŕtveho) alebo potrestanie (osoby zabité kvôli obetovaniu alebo potrestané predtým vyzliekli donaha). V rituálnych situáciách mohla nahota vyjadrovať submisiu alebo prosbu o odpustenie (ak niekto chcel požiadať druhého o odpustenie za spôsobenú škodu, prišiel za ním nahý). Okrem spomínaných príkladov sa nahota objavovala aj v mnohých ďalších kontextoch, v ktorých mala symbolický význam. Celkove možno povedať, že v sociálnych vzťahoch mimo domácnosti nahota symbolizovala zraniteľnosť a žiadosť o ochranu.
V rodinnom prostredí bola nahota všetkých členov rodiny bežná napr. pri spoločnom kúpaní alebo plávaní (často aj niekoľkokrát za deň). Diamond (1990, s. 427) cituje vysoko rešpektovanú kupuna Mary Kawena Pukui: „predvádzanie genitálií nebolo konanie, ktoré sme považovali za neslušné či dokonca spojené so sexuálnym nábojom ... Ukazovanie sa nikdy nebolo perverzné; často sa spájalo s požiadavkou ochrany.“ (Pukui, Haertig a Lee, 1972, s. 107).

Genitálie
Genitálie sa považovali za dobré až posvätné a hodné ochrany. Oblečenie (zásterky, sukne a pod.) slúžili na ochranu genitálií pred zranením a prudkým slnkom, nie kvôli hanbe. Úcta, ba posvätnosť genitálií sa prejavovala aj v posvätnom umení (mocní bohovia sa zobrazovali s nadproporčne veľkým penisom v erekcii; známe sú aj skalné plastiky (falické skaly) z ostrova Moloka’i, na ktorých penis symbolizuje boha Kane a vulva ženské božstvo. V havajskej kultúre sa genitáliám pripisoval význam aj prostredníctvom piesní a príbehov, v ktorých sa genitálie opisovali obrazne aj doslovne.

Chlapci sa podrobovali obriezke, na ktorú ich pripravovali prakticky od narodenia nafukovaním predkožky. Tým sa predkožka postupne oddelila od žaluďa. Toto nafukovanie sa robilo každodenne, až kým chlapec nebol schopný močiť v oblúku a omočiť osobu, ktorá ho "nafukovala". Následne až cca do veku 6 – 7 rokov (v ktorom chlapci podstupujú obriezku) sa robilo približne trikrát za týždeň. Procedúru vykonávali ženy klasifikované v havajskom príbuzenskom systéme ako „tety“, resp. „staré mamy“ (pozn.: havajský systém klasifikuje na základe pohlavia a generácie); zdá sa však, že to nemuseli byť priamo príbuzné chlapca (šlo teda skôr o vymedzenie veku, teda že procedúru vykonávali dospelé a staršie ženy). Zmyslom tejto procedúry je, aby „bol chlapcov penis krajší a aby sa mu uľahčil koitus“; samotné nafukovanie sa nepovažuje za sexuálnu aktivitu, ani za činnosť, ktorá by potenciálne mohla spôsobovať problémy. Diamond (1990, s. 430–431) spomína prípad, keď bol muž európskeho pôvodu pohoršený tým, že zbadal, ako jeho havajská svokra nafukuje penis jeho malému synovi. Trval na tom, aby s tým prestala a neustúpil, ani keď mu svokra vysvetlila súvislosti. Hoci svokra napokon poslúchla svojho zaťa, robila si starosti kvôli vnukovmu zdraviu.

Malým dievčatkám sa počas dojčenia zvyklo streknúť do vagíny trochu materského mlieka a stlačili sa im pysky ohanbia, aby mlieko hneď nevytieklo. Na Venušin pahorok sa natiera olej z orechov sviečkovca (Aleurites) a stláča sa dlaňou, aby bol plochý a menej vystupoval. Masáž sa robí dovtedy, kým sa pysky neoddelia od seba. Aj na iných polynézskych ostrovoch venujú domorodci pozornosť vulve malých dievčatiek. Napr. na Markézach sa pysky naťahujú, aby boli dlhšie. Často sa to robí orálne, pričom tradične je to úloha dospelých žien (Suggs, 1966, s. 42). Inde sa zas podobným spôsobom naťahuje klitoris. Podobná pozornosť sa venuje aj zadočkom detí, ktoré sa masírujú, aby boli okrúhle a nie ploché. Podľa Havajčanov patria spomínané praktiky zamerané na genitálie dôležitou súčasťou starostlivosti a nepovažujú sa vonkoncom za nič erotické či sexuálne a už vôbec sa im nepripisuje charakter zneužívania.

Sexuálna výchova a vzory sexuálneho správania
V rámci havajskej kultúry je sexuálna výchova organicky zahrnutá do ostatných obsahov socializácie. V havajskej spoločnosti chlapci vo veku približne od 4–6 rokov bývajú spolu s dospelými mužmi v hale mua, mužskom dome, kým dievčatá ostávajú s matkami, ďalšími ženami a menšími chlapcami v chatách jednotlivých rodín. Chlapci aj dievčatá si osvojujú rodové roly a z nich vyplývajúce očakávané prejavy správania. Na rozdiel od niektorých iných častí Oceánie, na Havajských ostrovoch sa nepozorovali ritualizované sexuálne aktivity medzi dospelými mužmi a chlapcami. Deti a mladí ľudia oboch pohlaví však odmalička počúvajú pozitívne reči o sexe, slobodne sa venujú sexuálnemu prieskumu medzi vrstovníkmi rovnakého pohlavia a bežne pozorujú sexuálne aktivity ostatných ľudí. Aj pôrody sú verejnou záležitosťou spojenou s mnohými rituálmi, na ktorých sa zúčastňujú aj deti a adolescenti. Je veľmi pravdepodobné, že „verejné dôvernosti“, ktoré poznáme z iných polynézskych kultúr, sú rozšírené aj na Havajských ostrovoch. Ako uvádza Marshall (1971, s. 108) pre ostrov Mangaia, „(Mangajec môže kopulovať) v akomkoľvek veku, v jednej miestnosti chatrče, ktorú obýva od päť do pätnásť členov rodiny každého veku – rovnako, ako to robili jeho predkovia. Jeho dcéry môžu v tej istej miestnosti prijímať návštevy a milovať sa s mnohými nočnými nápadníkmi ... Ale vo väčšine prípadov sa to odohráva bez sociálnej pozornosti; ostatní sa pozerajú iným smerom.“

Mladí Havajčania získavajú sexuálnu výchovu aj každodennou účasťou na komunikácii plnej tém týkajúcich sa postojov k sexu a sexuálnych praktík. „Detská zvedavosť ohľadom sexu sa nasycuje bez toho, aby sa deťom očkovali pocity viny či hanby.“ (Pukui, Haertig a Lee, 1972, s. 249). Deti si postupne osvojujú systém pravidiel, preferencií a postojov k obom druhom sexu – teda k sexu pre radosť aj pre rozmnožovanie. Tieto pravidlá sa rôznia v závislosti na spoločenskom postavení, regióne a sociálnych okolnostiach; majú však spoločné to, že každý druh sexu má svoju vlastnú hodnotu (Pukui, Haertig a Lee, 1972, s. 79).

Diamond (1990, s. 433) píše, že od jednotlivcov oboch pohlaví sa očakáva, že sa od puberty budú zapájať do koitálnych sexuálnych vzťahov, no sexuálne aktivity a hry sa objavujú oveľa skôr. V rámci prieskumnej hry sa deti navzájom oboznamujú s genitáliami. Chlapci aj dievčatá môžu vzájomne masturbovať, a to či už homosexuálne, alebo heterosexuálne. Dospelí týmto aktivitám nechávajú voľný priebeh, pričom sa považujú za dôležité pre vstup do dospelosti. Občasný sexuálny styk nie je výnimočný ani pred adolescenciou u chlapcov (Handy a Pukui, 1958, s. 95) ani u dievčat (Pukui, Haertig a Lee, 1972, s. 78).

Primeraný vek pre začiatok koitálnych sexuálnych aktivít sa neurčoval chronologicky, ale skôr na základe schopností a zrelosti. Pre chlapcov bolo dôležité, aby dokázal prevziať povinnosti dospelých, hlavne pestovať taro a loviť ryby. U dievčat bolo signálom, že je zrelá pre koitus, prvá menštruácia. Nebolo však výnimkou, ak dievča začalo sexuálne žiť skôr. Keď ostatní členovia komunity usúdia, že prišiel čas dostatočnej zrelosti, chlapci aj dievčatá dostanú formálnejšie poučenie o sexe, a to od starších príbuzných rovnakého pohlavia. Chlapci sa učili napríklad aj správne „načasovanie“ rôznych aktivít, ako aj to, ako majú najlepšie uspokojiť partnerku a ako jej pomôcť dosiahnuť orgazmus. Dievčatá sa učili, ako sa dotýkať partnera a láskať ho, ako sa pri styku pohybovať a ako ovládať svaly vagíny, aby oboch čo najlepšie uspokojili (Pukui, Haertig a Lee, 1972, s. 79). Autorovi o tom referovalo viacero informátorov/-iek, ktorí/-é na prahu adolescencie dostali takéto poučenie (Diamond, 1990, s. 434).

Sociálne schvaľovaným sexuálnym správaním boli aj vzťahy medzi dospelými a deťmi. O takýchto kontaktoch informovali cestovatelia, misionári a etnografi aj z iných krajov Oceánie. Oliver (1974, s. 458–459) písal o sexuálnych stykoch medzi dospelými a deťmi z Tahiti citujúc misionára Orsmonda z r. 1832: „Všetci Tahiťania, ako aj dôstojníci, ktorí sa tam doplavili na svojich lodiach, prahnú po malých dievčatách.“ Taktiež staršie ženy, ak si môžu vybrať, preferujú mladších chlapcov.

Tieto opisy budia na prvý pohľad dojem akéhosi „raja voľnej lásky“. Ani v Oceánii však nie sú sexuálne vzťahy úplne bez spoločenskej regulácie. Obmedzenia sa však týkali skôr rozdielov v pozícii v sociálnej hierarchii. Ak by muž z nižšej vrstvy mal sex s ženou či dievčaťom z kráľovskej rodiny, bol by prísne potrestaný (rodina ženy by mohla požadovať jeho smrť alebo exil). Ak by žena otehotnela, dieťa z takéhoto vzťahu by tiež čakala smrť zabitím (Malo, 1951, s. 70). Takáto asymetria však neplatila, ak mal sex vyššie postavený muž s dievčaťom z nižšej vrstvy. Naopak, takýto vzťah bol vítaný a dievčaťu zvyšoval status. Ak by však bol medzi partnermi príliš veľký sociálny rozdiel, potomka by mohol čakať exil alebo smrť (Handy a Pukui, 1958, s. 79).

Pre sexuálny vzťah za účelom splodenia potomkov nebol podstatný fyzický vzhľad alebo vek, ale pripisovaná duchovná sila mana a spoločenské postavenie (Kamakau, 1961, s. 208). Ak sexuálny styk nemal za následok tehotenstvo, nevyvodzovali sa z neho žiadne dôsledky.

O preferovaných polohách pri sexuálnom styku neexistuje dosť údajov, azda s výnimkou tzv. „Oceánskej polohy“. Západných pozorovateľov však zaujalo, že Polynézania nepovažovali za štandardnú súčasť koitu rozsiahlu predohru. Napriek tomu sa však zdá, že ani muži, ani ženy nemali problém rýchlo dosiahnuť orgazmus.

Okrem obmedzení týkajúcich sa rodiny a spoločenských tried bolo so sexom spojených len málo kapu (tabu). Masturbácia, sex s príležitostnými partnermi, polyandria, polygýnia či homosexuálne praktiky patrili k akceptovaným prejavom správania (Malo, 1951, s. 74). Sex považovali obyvatelia Oceánie za zdravý a dobrý pre všetkých, či starých, či mladých. Panenstvo bolo dôležité len pre ženy-náčelníčky, a to kvôli zaisteniu genealógie. Preto rodičia z náčelníckej vrstvy často svojich prvorodených potomkov oboch pohlaví zasnúbili ešte v detstve, pričom boli medzi nimi často veľké vekové rozdiely. Akonáhle sa však takýto náčelnícky pár ustanovil, mohla mať toľko milencov, koľko chcela (to isté platilo aj pre mužov).

V mnohých kultúrach Oceánie bolo opakovane zdokumentované, že dievčatá okolo puberty boli verejne sexuálne aktívne s dospelými (Oliver, 1974, s. 362). Podobne informuje Suggs (1966, s. 51–53) o mnohých úplných (t.j. koitálnych) sexuálnych vzťahoch medzi dospelými mužmi a dievčatami pred pubertou v Polynézii. Ani cunnilingus nepatril medzi praktiky, ktoré by domorodci komentovali ako nepatričné. Na Markézach zaznamenal Suggs (1966, s. 119) všeobecné rozšírenie mimomanželských vzťahov medzi dospelými mužmi a panenskými dievčatami, ako aj medzi dospelými ženami a chlapcami – panicmi.

Zaujímavým zvykom je polynézsky variant „ius primae noctis“ (práva prvej noci; Diamond, 1990, s. 438). Keďže členom náčelníckej vrstvy (ali’i) sa pripisovala vysoká miera „duchovnej sily“ mana, mnohí rodičia mladých dievčat z nižších vrstiev si želali, aby prvým partnerom ich dcér boli členovia náčelníckych rodov. Ak mali tieto dievčatá šťastie a otehotneli, niekedy si mohli potomka z takéhoto styku nechať, čo následne zvyšovalo status aj im samým (Pukui, Haertig a Lee, 1972, 91; Sahlins, 1985, s. 24). Podobné predstavy viedli rodičov mladých dievčat k tomu, že ich ponúkali námorníkom z prichádzajúcich lodí. Títo cudzinci na veľkých lodiach s mocnými zbraňami, ktorými dokázali zabíjať okamžite a na diaľku, boli totiž považovaní takmer za bohov (Pukui, Haertig a Lee, 1972, 92).

Za bežnú, spoločensky akceptovanú vec sa považovalo osloviť prakticky kohokoľvek s požiadavkou o sexuálny pomer; naopak, ak žena sex odmietla, považovalo sa to za prejav drzosti (Diamond, 1990, s. 439). V tomto prostredí bolo až do rozvinutia kontaktov so západným svetom nepredstaviteľné poskytovanie sexuálnych stykov za odplatu, t.j. prostitúcia. Boli však zdokumentované aj prípady odmietnutia, a to z množstva rôznych dôvodov: kvôli žiarlivosti, hroziacej pomste, alebo kvôli odpudzujúcemu vzhľadu alebo iným spôsobom neprimeranému partnerovi. Napriek opísanému, veľmi permisívnemu vzoru sexuálneho správania teda existovali nielen odmietnutia, ale dokonca aj samovraždy kvôli neopätovanej láske (Diamond, 1990, s. 439).

Incest a príbuzenské kríženie
Kamakau (1964, s. 4) píše, že niektoré druhy príbuzenského kríženia boli u Havajčanov preferované, a to predovšetkým vo vrstve náčelníkov (ali’i). Konkrétne potomkovi brata a sestry z kráľovskej rodiny sa pripisovala najvyššia mana a teda posvätný status. V náčelníckej vrstve sa preferovali aj iné príbuzenské zväzky, do ktorých sa však premietali skôr politické a genealogické vzťahy. Takto vznikali napríklad zväzky medzi ujom (matkiným bratom) a neterou, príp. medzi tetou a synovcom. Na druhej strane, vzťahy matky a syna, resp. otca a dcéry sa neschvaľovali (Pukui, Haertig a Lee, 1972, s. 86). Vzťahy medzi otcom a nevlastnou dcérou síce tiež neboli schvaľované, ale príležitostne ich akceptovali. Podobný postoj sa vzťahoval na vzťahy medzi otcom a nevestou či matkou a zaťom. Tieto vzťahy sa však týkali len náčelníckej vrstvy; medzi bežnými Havajčanmi neboli povolené.

V rámci určitej kasty boli možné vzťahy medzi prvostupňovým bratrancom a sesternicou; spoločensky odsudzovaným však bol vzťah medzi dospelou ženou a mladým chlapcom, o ktorého sa starala, kým bol malým dieťaťom. Nešlo síce o prehrešok voči bohom, ale skôr spoločenské faux pas sprevádzané výsmechom (Pukui, Haertig a Lee, 1972, s. 87).

Zhrnutie
Ako napísal Marshall Sahlins (1985, s. 29), havajský „sociálny systém bol vytvorený z vášne a štruktúrovaný podľa citov.“ Uvoľnený postoj k sexu a sexuálnej výchove sa podľa Diamonda (1990, s. 441) ukazuje byť prínosný v mnohých aspektoch. Sexuálne poruchy ako impotencia, potlačenie túžob, chýbajúci orgazmus a podobné, ktoré sú také rozšírené v západnej spoločnosti, sú buď úplne neznáme, alebo extrémne zriedkavé. Sex je (bol) niečím ako „sociálnym lepidlom“ držiacim spoločnosť pokope. Strach z chorôb prenášaných pohlavným stykom prišiel až s prvými námorníkmi z Európy koncom 18. storočia. Obzvlášť poučné sú poznatky o sexuálnych vzťahoch medzi dospelými a mladými ľuďmi v tradičnej havajskej spoločnosti, pretože tieto interakcie ilustrujú silu, ktorou pôsobia kultúrne tradície nie len na organizáciu správania, ale aj na postoje, ktoré ľudia prejavujú voči vzorom správania (Diamond, 1990, s. 441).

Etnografické práce, na ktoré sa odvoláva autor:
Davenport, W. H. (1976). Sex in cross-cultural perspective. In F. A. Beach (Ed.). Human sexuality in four perspectives (pp. 115–163) . Baltimore: The John Hopkins University Press.
Diamond, M. (1985). The world of sexual behavior: Sexwatching. New York: Gallery Press.
Ford, C. S., & Beach, F. A. (1951). Patterns of sexual behavior. New York: Harper & Row.
Gregersen, R. (1982). Sexual practices: The story of human sexuality. London: Mitchell Beazley.
Handy, E. S. C., & Pukui, M. K. (1958). The Polynesian family systen in Ka-’u Hawaii. Wellington, NZ: The Polynesian Society.
Handy, E. S. C., et al. (1965). Ancient Hawaiian civilization: A series of lectures delivered at The Kamehameha Schools (rev. ed.) . Rutland, Vt.: Charles E. Tuttle.
Kamakau, S. M. (1961). Ruling chiefs of Hawaii. Honolulu: Kamehameha School Press.
Kamakau, S. M. (1964). Ka Po’e Kahiko: The people of old. Honolulu: Bernice P. Bishop Museum Press.
Kuykendall, R. S. (1938). Hawaiian kingdom 1778–1854: Vol. 1. Foundation and transformation. Honolulu: University of Hawaii.
Malo, D. (1951). Hawaiian antiquities (2nd ed.) . Honolulu: Bernice P. Bishop Museum.
Marshall, D. S., & Suggs, R. C. (Eds.). (1971). Human sexual behavior. New York: Basic Books.
Oliver, D. L. (1974). Ancient Tahitian society. Vol. 1, ethnography (2nd ed.). Honolulu: The University Press of Hawaii.
Pukui, M. K., Haertig, EE. W., & Lee, C. A. (1972). Nana I Ke Kumu, Vols. 1 and 2. Honolulu: Queen Lili’uokalani Children’s Center.
Sahlins, M. (1985). Islands of history. Chicago: University of Chicago Press.
Suggs, R. C. (1966). Marquesan sexual behavior. New York: Harcourt, Brace & World.
Valeri, V. (1985). Kingship and sacrifice: Ritual and society in ancient Hawaii. Cichago: University of Chicago Press.

Prosím, aby sme diskusiu k textom v tomto vlákne viedli v samostatnej téme Komentáře k tématu Dětská sexualita v kulturách světa.
Uživatelský avatar
Dejan
Uživatel
Příspěvky: 74
Registrován: 23.8.2016 23:48:59
Pohlaví: muž
Povolání: školstvo
Líbí se mi: dívky (GL)
... ve věku od: 9
... až do věku: 13
Děkoval: 241 x
Oceněn: 183 x

Dětská sexualita v kulturách světa

Příspěvekod Dejan » 28.9.2016 12:27:10

Načo vôbec skúmať iné kultúry:
aby sme zistili, koľko toho ešte nevieme



V dnešnej časti nebudem rozoberať nejakú konkrétnu štúdiu, ale pokúsim sa skôr zamyslieť nad tým, aký poznávací prínos má vôbec skúmanie nejakého súboru javov v rôznych kultúrach. Načo je to vlastne dobré, keď predsa žijeme v úplne inom kultúrnom prostredí, ktoré sa navyše vnucuje takmer všetkým ostatným kultúram naokolo – ak aj nie priamo cez koloniálnu správu, tak cez marketing. Kultúry, ktoré skúmali antropológovia pred 2. svetovou vojnou, zanikajú, prípadne sa menia na nepoznanie pod vplyvom západnej kultúry. Tá im diktuje nielen modely spotreby, ale aj hodnotový systém, právo (napr. koncept ľudských práv, trestnej zodpovednosti a pod.), normatívne predstavy o usporiadaní spolužitia atď. Ich pôvodné kultúry sa tak stávajú folklórom „bezpečne“ vytlačeným do sféry zábavnej exotiky.

Takýto pohľad je však neadekvátny a vyjadruje akurát tak pýchu „bieleho muža“, resp. akýsi kultúrny narcizmus západnej civilizácie. Je možné, že o 100 či 200 rokov bude v pozícii dnešnej euroamerickej kultúry ašpirujúcej na dominanciu nejaká iná. Možno arabsko-moslimská, možno čínska – to nevie dopredu nikto povedať. To však nie je ani podstatné. Podstatné je, že práve prostredníctvom základných kategórií určitej kultúry (tej, v ktorej sa socializovali) budú ľudia pozerať na svet. Mnohým z nás to pripadá len ako akademické „kecanie“, ktoré vykážu do rovnakej kategórie „zábavnej exotiky“, ako trebárs tance dievčat a žien pri svite mesiaca oslavujúce prvú menštruáciu. Pokúsim sa však ukázať, že tento pohľad je hlboko nesprávny a domnievam sa, že aj nebezpečný.

Iné kultúry neskúmame preto, že sú „pekné“ alebo že by mohli byť niečo ako „pokladnica nápadov“. Nie je totiž dosť dobre možné mechanicky prevziať nejaké riešenie od inej kultúry; nefungovalo by to. Nedá sa teda mechanicky prevziať napríklad uvoľnenú sexuálnu výchovu od Polynézanov bez toho, aby sme prevzali aj celkovo uvoľnený prístup k sexu. Ten je zas však dôsledkom odlišného usporiadania spoločnosti a odlišného diskurzu, do ktorého je sexualita zabalená. Výskum iných kultúr (a teda iných modelov sveta) nás učí o tom, že náš pohľad na svet (a v rámci neho na sexualitu) je len jedným z mnohých možných. Nikto nespochybňuje (azda ani najradikálnejší kultúrni relativisti) biologický fakt reprodukcie a s ním spojených fyziologických javov (napr. erekciu penisu a ejakuláciu ako následok sexuálnej stimulácie). Taktiež nikto nespochybňuje biologický fakt, že sexuálna túžba a prípadná stimulácia vyvoláva „búrku hormónov“, ktorá spôsobuje okrem iného vybudenie emócií smerujúce k objektu túžby. Je veľmi pravdepodobné – ako nám ukazujú výskumy iných živočíšnych druhov – že aj pre niektoré iné živočíšne druhy sa sexuálne a mnohé kontaktné sociálne interakcie môžu spájať s rozkošou až blaženosťou.

No samotný fakt týchto fyziologických procesov je len substrát, na ktorý sa u ľudí, u toho čudesného živočíšneho druhu vybaveného nezvyčajnými kognitívnymi schopnosťami, nevyhnutne pripája hrubá vrstva interpretácií, reformulácií a spätných väzieb. A práve táto vrstva mentálnych interpretácií je zásadným spôsobom ovplyvnená základnými kategóriami kultúry, v ktorej je jednotlivec socializovaný. Neexistuje tzv. „duševný zážitok“, ktorý by nebol podstatným spôsobom modulovaný kultúrou. Použijúc chabú metaforu, kultúra je operačný systém, ktorý tvorí pozadie pre jednotlivé aplikácie. To neznamená, že vo dvoch kultúrach nemôžu existovať homologické aplikácie, ktoré navonok vyzerajú rovnako alebo aspoň veľmi podobne; no predpokladať, že aj na hlbšej úrovni fungujú rovnako, je prejav nevzdelanosti. Napríklad to, čo nazývame zamilovanosťou alebo „romantickou láskou“, síce sprevádza a dokonca aj ovplyvňuje hormonálnu búrku vyvolanú túžbou po sexuálnom objekte, ale nie je ani univerzálna, ani nevyhnutná. V európskom stredoveku alebo v mnohých mimoeurópskych kultúrach celkom určite existovala sexuálna túžba s búrlivými fyziologickými prejavmi emócií, ale nespájala sa s tým, čo dnes chápeme ako „zamilovanosť“ (a už vôbec to nebol relevantný dôvod na uzatváranie manželstva, ale to je zas iný príbeh). Skôr sa to chápalo ako takmer chorobný stav, ktorý prinášal viac problémov než pozitív. Až s modernizáciou na európskom Západe sa začal postupne vytvárať aj kult romantickej lásky. Zbožňovanie milovanej osoby, túžba byť stále s ňou, prekonávať prekážky kladené prírodou, spoločenskými konvenciami, bohmi či démonmi, hrdinské aj tragické príbehy točiace sa okolo prekonávania týchto prekážok – to všetko je výsledok tohto kultu romantickej lásky. Už to, že nás vôbec takéto príbehy zaujmú, ba dokonca pohltia, vybičujú našu fantáziu a spustia v nás emocionálnu odozvu, je dôsledok toho, že sme „chytení“ v matrixe modernej západnej kultúry, v ktorej je romantická láska relevantnou témou.

Kto sa dostatočne hlboko nevenuje kultúrnej histórii a porovnávaciemu výskumu iných kultúr, nemá veľkú šancu nahliadnuť, že to, ako my prežívame naše vzťahy, aké fantázie a príbehy o nich spriadame, nie je vôbec niečo „všeľudské“, „večné“ alebo „nevyhnutné“. Poznatky o iných kultúrach nám takto otvárajú oči, hoci to často nie je vôbec pohodlné poznanie. Je nepohodlné zistiť, že to, čomu sme verili ako našim „nespochybniteľným“ skúsenostiam, je relatívne a závisí od mnohých náhodných okolností, na ktoré nemáme dosah. Na každú „autentickú“ skúsenosť a zdanlivo podložený poznatok z nej odvodený takto rastú nové a nové otázky, ktoré tieto poznatky spochybňujú. No pozor: to vôbec neznamená, že „nič sa nedá dozvedieť“, že „anything goes“, alebo dokonca, že stačí ľubovoľne zmeniť podmienky socializácie a môžeme tak vychovať ľudí na akýkoľvek obraz. Kultúrny relativizmus v podobe, ktorú obhajujem, nie je radikálne skeptický (v zmysle, že nemôžeme o svete ľudí nič spoľahlivo spoznať) – je však skeptický v zmysle, že každé poznanie je provizórne a neúplné (vrátane kultúrneho relativizmu samotného). Nevyplýva však z neho ani možnosť sociálneho inžinierstva, a to ani keby sme ho chceli prekrstiť na osvetu či „osvietenú výchovu“. Pri tomto bode sa musím zastaviť a pozrieť sa naň pozornejšie.

Veľa sa diskutuje o tom, či je (napríklad) homosexualita „vrodená“ alebo „naučená“. Biomedicínske vedy nám dnes ukazujú, že pravdepodobne existuje istý biologický substrát, ktorý u významnej časti nositeľov vedie k homosexuálnej orientácii. Je teraz jedno, či ide o špecifický gén, kombináciu génov, špecifický vzor aktivácie génov, alebo to funguje úplne inak. Existuje pomerne veľa poznatkov, ktoré svedčia v prospech takéhoto biologického základu, pre potreby tejto úvahy je však podstatný hlavne poznatok o zúfalej neúspešnosti pokusov „preučiť“ homosexuála na väčšinovú orientáciu. To by na prvý pohľad mohlo znamenať, že kultúrne vstupy na formovanie sexuálnej orientácie prinajmenšom na osi homo/hetero nefungujú. Biológia víťazí. Alebo nie? Nuž nie.

Zdá sa totiž, že biologické nastavenie nefunguje deterministicky. Vytvára istú potencialitu, ktorá však potrebuje nejaký (zatiaľ neznámy) podnet alebo celý súbor podnetov na to, aby sa realizovala. Dôkaz nám opäť podáva antropológia. Známym príkladom je etnická skupina Etorov žijúcich na Papue-Novej Guinei. Podľa Etorov má každý človek isté množstvo „životnej sily“, ktorá je v najkoncentrovanejšej podobe obsiahnutá v semene. Každým (hetero-)sexuálnym stykom sa životná sila stráca. Ženy strácajú životnú silu pri sexuálnych stykoch, ktoré nevedú k splodeniu dieťaťa; muži o ňu prichádzajú okrem iného vždy vtedy, keď príde k výronu semena. Sexuálne styky so ženami sú preto v etorskej spoločnosti obmedzené len na približne 100 rituálnych dní v roku a muži sa ich zúčastňujú len neradi a za účelom rozmnožovania. Keďže nie je možné zabrániť strate životnej sily (či už ejakuláciou alebo bez nej), ľudia postupne slabnú a zomierajú. Aby však chlapci dospeli na životaschopných mužov, musia prijímať čo najviac životnej sily, čo sa však dá len tak, že prehltnú semeno iného muža. Preto etorskí chlapci vo veku od cca 7 do 17 rokov podstupujú orálny sex so staršími a váženými mužmi, pričom majú ejakulát prehltnúť. Ani iné homosexuálne styky však nie sú medzi Etormi obmedzované a muži sa im venujú radi a často. Okrem iného, podľa ich predstáv podporujú plodnosť rastlín, ktoré Etorovia pestujú.

Etorovia nie sú jediní, ktorí praktizujú podobné praktiky. Predstava, že životnej sily má človek obmedzené množstvo, je obsiahnutá v semene a pre rast a zdravý vývoj muža je dobré, keď životnú silu prijíma cez homosexuálne styky, je v Melanézii pomerne rozšírená. Etorovia predstavujú jeden z najznámejších príkladov, ale podobné zvyky existujú či existovali aj u etnika Marind-anim (u ktorých sa vyskytoval aj kanibalizmus).

Príklad Etorov je poučný, lebo poukazuje na zaujímavý jav: napriek tomu, že neexistuje dôvod predpokladať, že by biologické základy pre homosexualitu boli u týchto (a iných) Melanézanov zastúpené výrazne častejšie než inde, mužské homosexuálne správanie aj cítenie sa u nich ustálilo ako kultúrna norma. Vrodené tendencie (ak existujú) sa pod vplyvom celého komplexu kultúry posilňujú alebo naopak – oslabuje sa ich pôsobenie. Navyše, samotná rituálna felácia (darovanie životnej sily) nie je v etorskej spoločnosti tematizovaná ako sexuálna aktivita, na rozdiel od iných homosexuálnych stykov, ktoré Etorovia spájajú s rozkošou (a tiež s „magickým benefitom“ na pomoc poľnohospodárstvu). Naopak, heterosexuálne styky nie sú pre nich zdrojom rozkoše, ale nepríjemnou povinnosťou spojenou so stratou životnej sily a teda so slabnutím, starnutím a napokon smrťou. Pritom sa nezdá, že by šlo len o „náhradnú“ sexuálnu aktivitu podobnú homosexuálnemu správaniu v mužských väzniciach (v zmysle, že ženy sú tabu, tak siahajú po mužoch). Hoci by sme na tento príklad mohli poukázať so zdvihnutým obočím ako prejav „primitívnych“, „nemorálnych“, „neprirodzených“ či inak „zvrhlých“ zvykov (čo, mimochodom, západní misionári radi robili), predstavuje pre vedu o ľudskej sexualite zaujímavú hádanku, ktorá nás vyvádza z komfortnej zóny presvedčenia o tom, že „vieme, ako to funguje“.

Prosím, aby sme diskusiu k textom v tomto vlákne viedli v samostatnej téme Komentáře k tématu Dětská sexualita v kulturách světa.
Uživatelský avatar
Plyšáček
Administrátor
Příspěvky: 3595
Registrován: 16.12.2015 20:40:20
Pohlaví: muž
Líbí se mi: dívky (GL)
... ve věku od: 1
... až do věku: 10
Děkoval: 1964 x
Oceněn: 7536 x

Dětská sexualita v kulturách světa

Příspěvekod Plyšáček » 21.2.2018 9:38:54

Případová studie: Sex u lidojedů


Výpisky z článku Sex u lidojedů, archiv vydání magazínu Koktejl
Zdroj: www.czech-press.cz

  • výzkum kultury Papuánců, zejména z ostrova Trobriandy
  • u některých papuánských a melanéských skupin lidské tělo nezajímá jejich příslušníky jen jako zdroj potravy, ale v první řadě jako zdroj lásky, jako nejdůležitější objekt jejich zájmu
  • ze všech 750 etnických skupin žijících dnes v tichomořském státě Papua-Nová Guinea to platí o obyvatelích Trobriandských ostrovů vůbec nejvíce
  • Trobriandy jsou tedy nikoli "ostrovy lidojedů", ale "ostrovy sexu"
  • zpodobování sexu v uměleckých dílech, dřevořezbě
  • přístup místních domorodců každého věku k záležitostem sexu je zcela otevřený
  • vysloveně erotický obsah mají dokonce i některé místní pohádky a báje, které obyvatelé Kiriwiny vyprávějí svým dětem (např. pohádky o "erotomanovi" Inuvalayovi. Inuvalay byl náčelníkem trobriandské vesnice Kwabulo. Vlastní manželku však neměl. Zato kdykoli mohl, souložil s manželkami všech svých bratrů a dokonce i synovců. Dělal to prý tak, že když jeho mužští příbuzní odešli lovit ryby, přistoupil ze zadní strany k jejich obytné chýši, udělal si otvor v její pletené zadní stěně a jím prostrčil svůj pohádkově dlouhý penis. Jeho úd se prý dokázal vlnit a postupovat stále vpřed jako had či mořský úhoř, až si nalezl první ženu. Takto se Inuvalay přes stěnu pomiloval se všemi ženami v chýši. Pak přešel náčelník k další a ještě další chýši. Jeho milostné hry prý neberou nikdy konce. A nevyhýbají se žádnému místu. Jestliže se například manželky jeho bratrů jdou umýt do laguny, pod hladinou k nim opět pronikne a do jejich vaginy vstoupí Inuvalayův neúnavný úd.)
  • po smrti, jak vypráví trobriandské bájesloví, se budou moci takovým neomezeným rozkoším oddávat všichni místní muži
  • v ráji, na nějž Trobrianďané ve své mytologii věří a který se podle jejich představ nachází na nedalekém ostrově Tuma, budou po smrti všichni muži žít jako náčelníci
  • pracovat tu budou výlučně jen ženy, které budou navíc každému z mužů stále "k dispozici", navíc v ráji budou prý všechny ženy mimořádně krásné, mladé, pevných, plných tvarů, ženy se budou v ráji každou noc s muži nejenom milovat, ale budou pro ně i tančit
  • v posmrtném životě se bude tichomořská slavnost konat každou noc (Co slavnost! Skutečné erotické orgie. Protože i ty měly v pozemském životě obyvatel této části Papuy-Nové Guineje své místo. Divoké "slavnosti sexu" se tu nazývají kimali, což vlastně v trobriandském jazyce znamená asi tolik, co "škrábání".)
  • škrábání je na Trobriandských ostrovech totiž nejvýraznějším projevem milostné vášně, nejdůležitější součástí milostné předehry před vlastní souloží
  • nejenom škrábání, ale dokonce i bití a jiné formy tvrdého fyzického ubližování
  • sadomasochistické hrátky byly tedy na Trobriandských ostrovech nejobvyklejší formou milostné předehry -
    předehry, po níž pak samozřejmě následovala už "normální" soulož
  • často se však spolu milovali i vzájemně skoro neznámí lidé (např. při tradiční pohřební slavnosti, která se koná ihned po skonu některého zdejšího obyvatele, zůstanou někteří mladí muži a ženy u mrtvého i poté, co se většina ostatních truchlících vrátí do svých chýší - a tito zbylí účastníci pohřební slavnosti se pak vzájemně milují
  • k pohoštění cizího návštěvníka, který se ubytuje v chýši Trobrianďana, patří i to, že mu její majitel nabídne na noc svou manželku a všechny své dcery
  • někdy se ovšem "pohoštění cizince" nekoná v mužově chýši, ale na břehu moře
  • různé magické úkony (Aby si muž získal přízeň dívky, musel například natrhat listy zdejší rostliny sila-sila, mávat jimi a pronášet kouzelné formule kay-kakaya, které pak vyvolají odezvu u vyvolené. V takovém kay-kakaya musí nejprve výslovně vyjmenovat všechny části těla vyvolené, zejména ty, které ho v zamýšlených milostných hrách zvláště zajímají, a poté musí několikrát hlasitě pronést její jméno. Magické formule kay-kakaya tu navíc mají ještě vedlejší pozitivní účinky na samotného odesílatele. Po provedení magických úkonů se jeho tělo a především tvář stanou krásnější, mladší a zejména eroticky přitažlivější.)
  • když ani magie nepomohla, pak se museli Trobrianďané poohlédnout po jiném řešení svých fyzických potřeb - po masturbaci (kivayli kwila) - sebeukájení, které tu ale nepovažují za příliš vhodnou a mravnou formu, anebo dokonce k jakési domorodé prostituci
  • neznali fyziologický důvod početí (Už v trobriandské báji o vzniku lidí rodí žena, pramatka, bez toho, že by se její partner o zplození potomků jakýmkoliv způsobem zasloužil. Stejně jako v Austrálii i zde muž svým penisem jen "otevírá ženu".)
  • dítě je v této části Papuy-Nové Guineje vázáno na matku, také posloupnost se odvozuje od matky
  • když se z dětí stanou pubescenti, jejich milostné cesty se rozdělí
  • jinoši jsou toulatile, kdežto menstruující dívky se nazývají nakubukwabuya
  • obě pohlaví se navzájem svobodně a bohatě stýkají
  • mimořádně důležitou institucí západního Pacifiku jsou "domy svobodných mužů"
  • rozlehlá chýše svobodných mládenců, která se na Trobriandách nazývá bukumatula, patřila dříve ke každé vesnici
  • každý z jinochů v ní má své lůžko a jakousi "mládeneckou komůrku"
  • v ní chlapci přijímají návštěvy místních neprovdaných dívek. Spát spolu mohou často a bez jakéhokoliv omezení, společně jíst však nikoli - jedno z pravidel trobriandského zvykového práva totiž přísně zakazuje, aby se navzájem neprovdaní lidé společně stravovali
  • zatímco trobriandští mládenci uspokojovali své erotické potřeby v "domech", neprovdané místní dívky konaly za tímto účelem "dámské jízdy" - pod nějakou záminkou se vydaly do jiné osady a tam si každá našla na jednu noc partnera
  • i liberální trobriandská společnost považuje jiné než klasické formy uspokojování erotických potřeb za nevhodné
  • v místním folkloru jsou například zmínky o souloži mužů se psy - tuto zoofilii lidé žijící ve zdejší části Papuy-Nové Guineje většinou odsuzují
  • kromě skutečného pohlavního styku je u zdejších obyvatel prý velice rozšířeno to, čemu Američané říkají "petting" (tedy intenzivní dotýkání se, dráždění jednotlivých erotogenních oblastí partnerova těla rukama)
  • až když byli mladí lidé všestranně vzděláni ve věcech lásky, mohli vstoupit do skutečného manželství
  • muž se v této části Papuy-Nové Guineje zásadně ženil do rodu ženy - potřebovala-li mladá rodina hospodářskou či jinou pomoc, museli ji poskytnout rodiče manželky
  • omezené majetkové poměry neumožňovaly většině trobriandských mužů, aby se ženili s větším počtem manželek, výjimku tvořili jen významní náčelníci
  • manželství končí smrtí jednoho z partnerů
  • Trobrianďané ovšem znali a znají i rozvod - kupodivu byli v této matrilineární společnosti ve věcech rozchodu místní lidé k ženám mnohem nespravedlivější než k mužům
  • po smrti jednoho z manželů a zejména po rozvodu manželství pokračovali trobriandští muži a ženy v milostném životě, který je nedílnou součástí jejich kultury a který je mnohdy až rafinovaně kultivovaný

Obrázek
odkaz a zdroj: www.allenfotowild.com

Obrázek
odkaz a zdroj: www.allenfotowild.com

Případnou diskusi k tématu prosím veďte v samostatném vláknu Komentáře k tématu Dětská sexualita v kulturách světa.

Zpět na “D. SEXUALITA”

Kdo je online

Uživatelé prohlížející si toto fórum: Žádní registrovaní uživatelé a 1 host