Chat pro oprávněné uživatele je obvykle v provozu od 18:00 do 22:00

R. Lautmann: Potešenie z dieťaťa. Portrét pedofila

Témata zaměřená přímo na problematiku pedofilie - její diagnostiku, výzkum a terapii. Odborná pojednání na témata spojená s pedofilií, rady pedofilům i pedofilů mezi sebou navzájem, populárně-naučné články od členů (reakce na média jsou v GL tématech), výpisky z knih a odborných prací o pedofilii, vědecké studie, ankety.
Uživatelský avatar
Dejan
VIP člen
Příspěvky: 92
Registrován: 23.8.2016 23:48:59
Pohlaví: muž
Povolání: školstvo
Líbí se mi: dívky (GL)
... ve věku od: 9
... až do věku: 13
Děkoval: 326 x
Oceněn: 234 x
Kontaktovat uživatele:

R. Lautmann: Potešenie z dieťaťa. Portrét pedofila

Příspěvekod Dejan » 4.5.2018 9:32:16

Rüdiger Lautmann: Die Lust am Kind. Porträt des Pädophilen. Hamburg, Ingrid Klein Verlag, 1994.



Rüdiger Lautmann (1935) je nemecký právnik a sociológ, dlhé roky pôsobil ako profesor všeobecnej sociológie a sociológie práva na univerzite v Brémach. Roky sa venuje sociologickému skúmaniu sexuality, najmä menšinových variantov. K jeho hlavným knihám v tejto oblasti patria:
  • Justiz – die stille Gewalt. Teilnehmende Beobachtung und entscheidungssoziologische Analyse (Justícia - tiché násilie. Zúčastnené pozorovanie a analýza z pohľadu sociológie rozhodovania). 1. vyd. 1972.
  • Sozialwissenschaftliche Studien zur Homosexualität. 8 Bände (Sociálno-vedné štúdie o homosexualite. 8 zväzkov). Od 1980 do 1997.
  • Der Zwang zur Tugend. Die gesellschaftliche Kontrolle der Sexualitäten (Donútenie k cnosti. Spoločenská kontrola sexualít). 1984.
  • (s Michaelom Schetschem): Das pornographierte Begehren (Pornografizovaná túžba). 1990.
  • Die Lust am Kind. Portrait des Pädophilen (Potešenie/rozkoš z dieťaťa. Portrét pedofila). 1994.

Kniha Die Lust am Kind. Portrait des Pädophilen, ktorú chcem predstaviť, je založená na sociologickom výskume, ktorý autor vykonal v Nemecku začiatkom 90-tych rokov 20. storočia. Myslím si však, že mnohé jeho závery a zistenia sú platné aj dnes a aj pre našinca. Samozrejme, s takmer neobmedzenými možnosťami pripojenia sa na internet sa zmenili niektoré praktiky, ale Lautmannovi išlo skôr o preskúmanie názorov a postojov u mužov, ktorí sa sami označovali za pedofilov.

Obsah


  • Pohľad do temných zákutí sexuality
    • Kto je „pedo“?
    • Ako som sa dostal k tejto téme
    • Ako sme postupovali
  • Čím deti eroticky priťahujú
    • Detská bytosť
    • Detské telo
    • Erotizácia prechodu k dospelosti
  • Dimenzie veku a pohlavia
    • Mnoho úrovní veku u detí
    • Dieťa má pohlavie
    • Dievčatá a chlapci narovnako
    • Rozdiely medzi láskou k dievčatám a chlapcom
    • S dospelým do postele?
  • Pozície teórie sexuality
    • Päť prístupov sexuológie
    • Laické paralely u pedofilov
  • Sexuálne scenáre u detí
    • O detskej sexualite
    • Sexuálne scenáre
    • Detské scény
  • Sexuálne dohody medzi generáciami
    • Formy súhlasu u detí
    • Hraničné situácie
    • Poistky
  • Sexuálne fakty pedofílie
    • Všeobecná neschopnosť slova
    • O detskom tele
    • Uspokojenie milenca
  • Historicko-sociálna konštrukcia pedofílie
    • Pedofília ako vyznanie
    • Etika
    • Premena detstva
Uživatelský avatar
Dejan
VIP člen
Příspěvky: 92
Registrován: 23.8.2016 23:48:59
Pohlaví: muž
Povolání: školstvo
Líbí se mi: dívky (GL)
... ve věku od: 9
... až do věku: 13
Děkoval: 326 x
Oceněn: 234 x
Kontaktovat uživatele:

R. Lautmann: Potešenie z dieťaťa. Portrét pedofila

Příspěvekod Dejan » 4.5.2018 11:27:17

Kapitola 1: Pohľad do temných zákutí sexuality


V prvej kapitole autor definuje, o kom presne sa chystá písať. Do jeho pozornosti patria tzv. praví pedofili, teda tí, ktorých erotické pocity sú celkom zamerané na deti. Vzťahy dospelého a dieťaťa považuje v užšom zmysle za pedofilné vtedy, keď sú pre ne nosné city lásky zahŕňajúce sexuálne túžby zo strany dospelého.

Autor poukazuje na to, že písať o sexuálnej túžbe voči deťom je ťažké tak pre výskumníka, ako aj pre respondentov, pretože prevládajúce chápanie v spoločnosti (pedofil ako páchateľ zneužívania) robí už zo samotného úsilia o objektívny výskum niečo ako svätokrádež. V Nemecku sa síce zneužívanie detí nespája s tak pestrými až bizarnými predstavami ako v USA, ale aj tam (a zrejme aj v ďalších európskych krajinách) komplikuje situáciu sklon hocijaký erotický signál vyslaný voči dieťaťu považovať za zneužívanie. Vyrovnávajú sa tak dôležité rozdiely v obsahu, intenzite aj v možných následkoch takéhoto správania, čo komplikuje na jednej strane snahu takéto správanie pochopiť a vysvetliť, ale na druhej strane komplikuje aj vhodné preventívne, trestnoprávne aj terapeutické intervencie.

Tento v súčasnosti (t.j. začiatkom 1990-tych rokov) dominantný náhľad podľa autora nepochádza od vedcov-sexuológov, ale od „majstrov jednej témy“ a aktivistov/aktivistiek. Ako protiargument zmieňuje, že podľa odborných odhadov v Nemecku len približne 5 % páchateľov sexuálnych trestných činov voči deťom možno považovať za tzv. pravých pedofilov, ktorí sa všeobecne zameriavajú na sociálne kontakty s deťmi vrátane ich sexuálnej stránky; podstatne väčšia časť zahŕňa tých, čo majú dieťa ako náhradný objekt, ako aj agresívno-sadistických páchateľov, ktorí z dôvodu patológie siahajú po násilí.

Ako autor prišiel na túto tému
Autor bol už dávnejšie v Nemecku známy ako rešpektovaný sociológ a právnik, ktorý sa zaoberal okrem sexuality aj spoločenskými súvislosťami fungovania justície a trestných činov. Okolo roku 1980 sa na neho v súvislosti s výskumom sexuálnych deliktov obrátilo viacero ľudí, ktorým hrozilo trestné stíhanie; čím viac sa spoločnosť zjednocovala v postoji, že sexuálnemu zneužívaniu detí sa má tvrdo zamedzovať a jeho páchatelia sa majú prísne trestať, tým viac sa zhoršovala situácia deklarovaných pedofilov. Pritom oni sami to videli tak, že so zneužívateľmi detí majú spoločné asi toľko, ako bežný sexuálne aktívny muž s páchateľmi znásilnení. Boli presvedčení, že vedia, čo robia, a o svojej eroticko-sexuálnej činnosti boli presvedčení, že je v poriadku a dokonca je užitočná pre deti. Pred súdom im však práve tieto vyjadrenia priťažili. Neboli totiž považované za jednotlivé zlyhanie, ale za plánovanú činnosť, ktorá by sa určite opakovala. Jedine svojej nežnosti a starostlivosti mohli ďakovať za to, že ich nechytili oveľa skôr.

Čo im autor mohol poradiť v situácii, keď sa od 1980-tych rokov silno zvyšovala citlivosť na témy ako incest a zneužívanie detí? V odbornej literatúre sa objavovalo len veľmi málo výskumov, ktoré by sa týkali sociálnej a etickej stránky pedofílie. Navyše, dôveryhodnosť viacerých z nich bola znížená evidentným aktivizmom autorov. Sociológova rada teda znela, že ak chcú byť menej démonizovaní, mali by byť voči nemu ako výskumníkovi otvorenejší. Vsadil na silu rozumu poučeného empirickou vedou.

Ako pri výskume postupoval
Autorovi sa v roku 1990 podarilo získať na výskum na tému Fenomenológia sexuálnych kontaktov medzi dospelými a deťmi finančnú podporu (grant), pričom mal v tíme aj jednu psychologičku a dvoch ďalších sociológov. Žiaden člen tímu nebol pedofilnej orientácie, takže sa výskum nedal považovať za „aktivistický“. Pôvodný zámer bol do výskumu zahrnúť mužov aj ženy, a to s orientáciou na dievčatá aj chlapcov. Veľký problém však bol získať do výskumu ženy – respondentky deklarujúce pedofilnú orientáciu; túto časť výskumu preto krátko po začiatku projektu zrušili.

V projekte sa výskumníci cielene zameriavali na respondentov mimo psychiatrickej a kriminálnej sféry, teda partnerov pre rozhovory nehľadali ani medzi pacientmi, ani medzi odsúdenými či obvinenými. Zároveň sa snažili oddeliť „pravých pedofilov“ od ľudí dopúšťajúcich sa incestu alebo zneužívania detí. Respondentov hľadali viacerými spôsobmi. Na začiatku sa obrátili na verejnosť inzerátmi v mestských novinách a v špecializovaných FKK časopisoch (FKK – Freikörperkultur; časopisy nudistického a naturistického hnutia). Oslovovali aj členov pedofilne zameraných skupín. Následne postupovali tzv. metódou snehovej gule, teda nechali si od už získaných respondentov odporučiť, koho kontaktovať ďalej z okruhu ich známych.

Užšia vzorka tak zahŕňala 60 mužov. Z nich približne dve tretiny tvorili homosexuálne (BL) a tretinu heterosexuálne orientovaní pedofili (GL). Autor uvádza, že tento nepomer bol pravdepodobne spôsobený tým, že v danej dobe v Nemecku vystupovali BL oveľa otvorenejšie a sebavedomejšie na verejnosti, kým GL žili skôr v ústraní a bolo ťažšie sa k nim dostať. S týmito 60-timi respondentmi viedli výskumníci viachodinové rozhovory opierajúc sa o pripravenú osnovu. Tá však slúžila len na to, aby na žiadnu tému, o ktorej sa chceli rozprávať, nezabudli. V sociológii sa takémuto postupu hovorí pološtruktúrované interview.

Isteže, takáto vzorka nemôže byť „reprezentatívna“ pre kvantitatívny prieskum. Nedá sa preto hovoriť o tom, ako často sa v populácii pedofilov vyskytujú určité javy. Je však plne vyhovujúca pre kvalitatívne skúmanie, t.j. pre zmapovanie toho, ako respondenti chápu svoj svet.

Pri výskume autori narážali na viaceré etické problémy. Prof. Lautmann však zdôrazňuje, že pri zvažovaní dôsledkov pedosexuálnych aktivít nemožno postupovať dogmaticky, ale vždy sa treba opierať o výsledky empirického výskumu.
„Porušenie morálky nespočíva v pedosexuálnom čine ako takom, ale v tom, ak je nevítaný, ak sa vyznačuje vykorisťovaním, zneužívaním druhého, teda ujmou na rozvoji jeho osobnosti. To, v ktorom momente začína narušenie autonómie druhého, sa musí vyjasniť pojmovo a empiricky; nedá sa stanoviť všeobecne na všetky kontakty dospelých s deťmi. Celkom zrejme existujú prinajmenšom niektoré vzťahy, pri ktorých nie je potrebná žiaden zásah: pri nich sú deti citovo naviazané na svojich milencov, no kedykoľvek, keď chcú, ich môžu opustiť.“ (s. 14).
Uživatelský avatar
Dejan
VIP člen
Příspěvky: 92
Registrován: 23.8.2016 23:48:59
Pohlaví: muž
Povolání: školstvo
Líbí se mi: dívky (GL)
... ve věku od: 9
... až do věku: 13
Děkoval: 326 x
Oceněn: 234 x
Kontaktovat uživatele:

R. Lautmann: Potešenie z dieťaťa. Portrét pedofila

Příspěvekod Dejan » 15.5.2018 13:55:45

Kapitola 2: Čím deti eroticky priťahujú


To, že existujú dospelí ľudia, ktorí nielenže deti z hľadiska erotiky uprednostňujú, ale orientujú sa výhradne na ne, je fakt, ktorý treba zobrať na vedomie. Relativizácie, ako napríklad, že ide o (freudovskú) fixáciu alebo o psychiatrickú perverziu, bránia porozumeniu, o čo vlastne ide. To, že existujú dospelí, ktorí majú stabilnú pedofilnú orientáciu, dokázal pomocou laboratórnych experimentov založených na genitálnych reakciách napríklad psychológ Kurt Freund.

(Pozn.: výsledky ale zakladal na páchateľoch sexuálnych zločinov: Kurt Freund u. a., The Proportions of Heterosexual and Homosexual Pedophiles Among Sex Offenders Against Children, in: Journal of Sex & Marital Therapy 18 (1992), S. 34-43).

No hoci sa z hľadiska techniky výskumu dá pedofília definovať aj takto (cez telesné reakcie na podnety), predsa len ostáva veľa otvorených otázok, napríklad čo vlastne znamená erotická preferencia pre takto orientovaného človeka? Pre „centrálne“ formy sexuality, teda pre mužskú a ženskú heterosexualitu, sú odpovede viac-menej bežne poruke, ale „okrajové“ formy sú trebárs v beletrii alebo v masmédiách zastúpené buď slabo, alebo v silno skreslených podobách (ako napr. v hrozivých správach, v moralistických kampaniach alebo vo vulgárnych vtipoch). Kurt Freund odmietol používať výpovede pedofilov o sebe samých, pretože títo mu podľa neho len zriedka sprístupnili svoje skutočné erotické fantázie. Hoci Lautmann takéto odmietnutie považuje za príliš unáhlené, ani on nepovažuje samotné autobiografické texty pedofilov za príliš názorné. Práve preto dáva prednosť podrobným rozhovorom.

Detská bytosť
Z rozhovorov s pedofilmi sa Lautmannovi potvrdzuje, že pre objekt ich túžby nie je podstatný samotný vek vyjadrený číslom, ale súbor fyzických a charakterových vlastností:

Medzitým som sa začal čoraz viac zaoberať samotnou detskou bytosťou. Postavil som sa na stranu mladých. To, aké deti sú, ako sa správajú, čo si želajú, to už pre mňa nie je len pastva pre oči, ale to sám vcelku prežívam.

V mojich očiach chlapec nie je malým dieťaťom, ktoré treba chrániť; pre mňa je dieťa proste človek. Beriem ho naplno, aj keď prichádza s totálne bláznivými požiadavkami.


Takže to, čo sa stáva erotickým, nie je niečo „nehotové“, ale bytosť svojho druhu. Pre pedofila dieťa nie je prázdnou nádobou, do ktorej dospelí musia „nalievať kultúru“, kým samo nedospeje. Dieťa sa vyznačuje úprimnosťou a bezprostrednosťou, vďaka ktorej je hodné väčšej lásky než hociktorý dospelý. Nie je to teda fixácia na „nehotové“; pedofili podľa Lautmanna zdôrazňujú, že „dieťa samotné je kvitnúci kvet a nie len púčik“.

Vek, ktorý ma najviac dokáže očariť, začína niekde pri ôsmich rokoch, podľa toho, ako prebieha vývin. V ôsmich rokoch začína dievča dozrievať. Najkrajšie je, keď má okolo desať alebo jedenásť rokov, to je čas pravého kvitnutia. Vtedy je ako ruža, ktorá sa naplno rozvinula.“

Mnohí pedofili tu hovoria doslova o magickom veku. Iní opisujú zvláštne detské vyžarovanie, nielen výhľad na sexuálny kontakt, ale celkom prirodzené stretnutia s nimi, život v ich atmosfére.
Ak výskumníci pedofilov priamo vyzvali, aby bližšie opísali či už konkrétne dieťa, ktoré milovali, alebo aj ich „ideálne dieťa“, dostali súbor viacerých vlastností. Z nich viaceré sa opakovali, hoci niektorí zdôrazňovali, že sa neriadia nejakými konkrétnymi vlastnosťami. No medzi vlastnosti, ktoré spomínali najčastejšie, patrili napríklad láskavosť, nežnosť, inteligenciu, otvorenosť; boli tam takí, ktorí oceňovali určitú drzosť a odvahu, kým iní poslušnosť, pokojnú povahu, miernosť.
Čo sa týka vzťahu medzi vzhľadom a povahou, tam sa objavil rozdiel medzi tými, čo boli orientovaní na chlapcov, a tými, čo na dievčatá. Kým BL zdôrazňovali skôr komunikatívnosť a iné povahové črty, zatiaľ čo výzor pre nich bol skôr druhoradý, respondenti orientovaní na dievčatá dávali oveľa väčší dôraz na výzor.
Inak to však bolo, keď opisovali samotný spôsob kontaktovania detí. Tam aj u BL zohrával ako prvý signál úlohu vzhľad. Až neskôr mali možnosť zistiť, aký je daný chlapec; pri bližšom spoznaní mohol veľmi rýchlo stratiť šarm.

Detské telo
Ako sa ukazuje, tak pri pedofílii nejde len o reakciu na mladé telo bez pubického ochlpenia a vyvinutých pŕs. Zaujímavý náhľad tu podľa Lautmanna podáva britský psychológ Kevin Howells; Lautmann jeho prácu iba zmieňuje, ale nepribližuje podrobnejšie:

Kevin Howells, Some Meanings of Children for Pedophiles, in: M. Cook u. a., hg., Love and Attraction, Oxford 1979, S. 519-526.

Z rozhovorov s pedofilmi, ktoré robil Lautmannov tím, sa ukazuje, že pre dospelých pedofilov príťažlivých fyzických vlastností je veľa a objavujú sa vo veľmi rôznych kombináciách. Preto asi neexistuje dieťa, ktoré by bolo pre pedofilné oko vždy a zásadne nepríťažlivé. Lautmanna zaujímalo, či vlastnosti, ktoré budú pedofili na deťoch oceňovať, sa nejako zásadne líšia od toho, ako spoločnosť celkovo opisuje deti. Tu však zistil, že to tak nie je – pedofili z jeho vzorky nestavali na žiadnych fantómoch, ale na bežných vlastnostiach reálnych detí.

Viac než iné ma priťahujú nežné štíhle dievčenské postavy. Stále znovu. S bacuľkou by som si nevedel nič začať. Ale inak nemusí mať žiadne výrazné vlastnosti.

Musí byť čo najštíhlejšia, nesmie byť tučná, široká, nízka, proste žiadna bacuľka. To je hlavné, inak z nej nejde žiaden pôvab.


Niektorí spomínajú aj ďalšie vlastnosti, hlavne farbu vlasov a očí.

Mala krásne blonďavé vlasy, modré oči. Páči sa mi, keď vyzerá takto.

Ako znaky príťažlivosti spomínajú oči, pokožku, hlas, celkovú postavu, teda veci, ktoré sa bežne objavujú aj v opisoch príťažlivých vlastností u dospelých. O detských genitáliách naopak rozprávali respondenti len veľmi málo, hoci sa výskumníci v rozhovoroch snažili pri každej téme pýtať do hĺbky. Hoci je jasné, že respondenti týmto orgánom venovali pozornosť, oceňovali ich, ale neuprednostňovali nejakú ich špeciálnu podobu.
Iné to bolo s pubickým ochlpením, na ktorom sa ukazuje postupovanie veku. Celkovo tu s pribúdaním chĺpkov klesala atraktívnosť, a to u GL oveľa razantnejšie než u BL:

Milujem, keď je jej vidno len pár celkom jemných chĺpkov. Ale len tri, štyri. Tak, že sa dajú akurát práve rozoznať. Viac by ich nemalo byť.

Keď ich je už viac, tak ti to hovorí, že sa vzťah čoskoro skončí. Každý deň si tak človek potom môže povedať, „panebože, ono je to celkom pekné, čo my tu robíme, ale sú dievčatá, ktoré ma zaujímajú viac.“

To, čo ma priťahuje, je, keď ešte nemá žiadne stopy ochlpenia. To znamená, že môžem naplno vidieť, ako vyzerá. Jej najkrajšie miesto ešte nie je zarastené. Začínajú rásť už v trinástich, štrnástich; v jedenástich troška, v dvanástich už sú vidieť. Fajn, pár chlpov mi nevadí, to sa mi celkom páči, ale najradšej mám, ako sa hovorí v našom žargóne, bald pussy.


Pochopiteľne, že GL tematizujú aj oblasť pŕs, pričom sa hovorí najviac o ich veľkosti. Najčastejšie sa pritom v pedofilnej skupine spomína prvá fáza rastu, keď už vidno náznaky – keď práve začínajú pučať.


Erotizácia prechodu k dospelosti
Tam, kde sa hovorí o pučaní, raste a rašení, tam sa obracia pedofilná túžba na premenu telesného stavu. To, čo je tu oceňované, nie je koncový stav, ale pohyb smerom k nemu.

To, čo sa mi najviac páči, je to, že tieto takzvané primárne a sekundárne znaky len v nejakej podobe pomaly prichádzajú. Nadchýna ma pohľad na prvé náznaky.

Myslím, že to, čo ma priťahuje, je to, že to telo je tak nejako nedokončené. Niečo, čo necháva miesto pre fantáziu, ako sa človek bude ďalej vyvíjať. Človek nie je nikdy hotový; tu mám šancu kúsok toho vývoja zažiť spolu s ňou. A to je niečo, čo je v celom mojom živote, aj duchovnom, najdôležitejšie: vyvíjať sa a zažiť vývin. Pre mňa je odpudivá predstava, že by som mal niekde ostať stáť. Preto je pre mňa napríklad aj odporná myšlienka na to, že by som mal niekde vlastný domov. Príde mi to ako vlastná rakva. Chcel by som byť stále na ceste. To sa odráža aj na tej sexuálnej stránke, to ma fascinuje na deťoch, že pri nich aj sám zažívam, aj keď len vo fantázii, že som na ceste.


V tomto sa objavuje ideál antického Grécka, kde erastes bol pre chlapcov tak vychovávateľom, ako aj milencom. Lautmann tu zdôrazňuje, že túžba sprevádzať niekoho počas vývoja patrí k základným motívom všeobecne ľudských vzťahov lásky. U pedofilov sa však dostáva na nápadne vysokú, v podstate centrálnu hodnotu. Isteže, táto fascinácia prechodom sa viaže len na tú zmenu, ktorá je spojená s rastom; nie na tú, ktorá znamená zostup. Lautmann tu špekuluje, že to istým spôsobom súvisí s tým, že rast a výkon patria celkovo k centrálnym hodnotám kultúry a spoločnosti, a to aj napriek pesimistickým výkrikom. Nie je teda podľa neho prekvapením, že sa práve tento prechod u niektorých ľudí erotizuje.
Uživatelský avatar
Dejan
VIP člen
Příspěvky: 92
Registrován: 23.8.2016 23:48:59
Pohlaví: muž
Povolání: školstvo
Líbí se mi: dívky (GL)
... ve věku od: 9
... až do věku: 13
Děkoval: 326 x
Oceněn: 234 x
Kontaktovat uživatele:

Re: R. Lautmann: Potešenie z dieťaťa. Portrét pedofila

Příspěvekod Dejan » 6.6.2018 0:40:47

Kapitola 3: Dimenzie veku a pohlavia


Často sa stretneme s pokusom vysvetliť pedofíliu tak, že pedofili deti milujú preto, lebo ešte nie je definitívne rozhodnuté, či budú pôsobiť žensky alebo mužsky. Často sa pri tom spomína antická láska k efébom – mladým mužom nachádzajúcim sa vo veku, keď ich čakala iniciácia – a ich sochy zo siedmeho až piateho storočia pred n. l.

Obrázek
Kritios (5. stor. pr. n. l.): Efebos

Podľa Freuda to, čo obdivovali na chlapcoch, nebol ich mužský charakter, ale to, že sa telesným vzhľadom podobal na ženu, ako aj ženskými duševnými vlastnosťami. A Camille Paglia vyhlásila o obraze chlapca, že je to „androgýn, žiarivé spojenie mužského a ženského“.
Tieto domnienky boli myslené dobre; prezrádzajú snahu vcítiť sa do ťažko pochopiteľného a nasmerovať človeka na terapeutickej dráhe k heterosexualite. Na druhej strane mali v sebe aj množstvo rozporov, hlavne preto, lebo sa zameriavali len na lásku k chlapcom. Totiž na dievčatách by ani takáto špekulácia nenašla veľa mužského. Sú teda mladí ľudia, ktorí prekročili vek celkom malého dieťaťa, naozaj pohlavne nejednoznačné, priam až obojpohlavné? Nie, a ak by aj boli, tak v takom prípade by pedofili boli dokonalými bisexuálmi, ktorí by túžili po oboch pohlaviach v jedinej osobe.
Keďže sa detskosť a mladosť u pedofilov stáva eroticky príťažlivou sama o sebe, takéto tézy sa nedajú udržať. Pedofília by sa takto vysvetľovala bludným kruhom ako „neprítomnosť zrelej heterosexuality“.

Pozn. Dejan: vo filozofii jazyka sa takto niekedy hovorí o tzv. elevátorových slovách, ako napr. fakt, pravda, objektívny, realita a pod. Majú spoločnú vlastnosť, a to, že ich nedokážeme zadefinovať inak než kruhom. Vezmime si napríklad Krátky slovník slovenského jazyka:
realita - objektívne jestvujúci jav, skutočnosť
skutočnosť - objektívne jestvujúci jav, fakt, realita
fakt - niečo overené, dané, skutočnosť
objektívny - jestvujúci nezávisle od subjektívneho vedomia, skutočný, faktický
Nie je to chyba slovníka. Je to dané povahou týchto slov. Poďme ale nazad k Lautmannovi.


Z výskumu životopisov vieme, že vekové normy už vo svete okolo nás nefungujú, a taktiež nefungujú ani normy týkajúce sa vekového rozdielu. Prekonané sú predstavy o „predčasnosti“ alebo „premeškaní“, pokiaľ je reč o gymnastkách, hráčoch počítačových hier, zlodejoch alebo žobráčkach. Ani pedofil sa neriadi žiadnou fixnou normou veku, ale svojimi rôznymi fantáziami o dievčatách alebo chlapcoch. Erotizácia sa nespája s vekom vyjadreným číslom povedzme od 0 do 14 rokov, ale s určitým výsekom z tohto obdobia. Jediný prípad, kde pedofil naráža na fixne určený vek, je zákonom stanovená hranica legálneho veku spôsobilosti k pohlavnému styku. V ostatných súvislostiach sú oveľa dôležitejšie telesné znaky, napr. ochlpenie, ktoré podľa viacerých respondentov „zabíja čo i len náznak túžby“.
Ale napríklad aj niektoré „dospelácke“ prejavy správania patria k tým znakom, pri ktorých sa pre pedofila končí vek príťažlivosti:
Keď mala tak 13-14, postupne som stratil záujem. Začala sa príliš maľovať.

Dieťa má pohlavie
Existuje určitá myšlienková tradícia, podľa ktorej sú objekty pedofilnej lásky k deťom „bezpohlavné“. Určitým spôsobom sa to prejavovalo v literatúre a médiách 19. a 20. storočia, keď sa pri zobrazovaní detí potláčali rozdiely medzi chlapcami a dievčatami.
Profesor anglickej literatúry James Kincaid vo svojej knihe Child-Loving. The Erotic Child and Victorian Culture (New York 1992) sa zameral na motívy z literatúry a filmov, aby preskúmal konštrukciu a dramaturgiu (pedofilnej) lásky k deťom. Na základe výskumu sa domnieva, že príslušnosť dieťaťa k určitému pohlaviu pre pedofila veľa neznamená, a že vyhranená náklonnosť či už k dievčatám (u autora Alice v krajine zázrakov), alebo ku chlapcom (ako u autora Petra Pana) sa dá vysvetliť len ako osobná zvláštnosť jednotlivcov. Tomu protirečia zistenia Lautmanna, ktorého respondenti boli podľa neho bez výnimky rozdelení podľa toho, na ktoré pohlavie sa zameriavali. Lautmann to interpretuje ako rozdiel medzi aktuálne prežívanou a „viktoriánskou“ pedofíliou. Je snáď možné, že sa v histórii pedofilné sklony menili, takže pomerne vyhranený záujem dnešných pedofilov buď o dievčatá, alebo o chlapcov, je pomerne nová vec? Zdá sa, že Lautmann túto myšlienku pripúšťa.
Hovorí, že človek, ktorý v sebe objaví, že ho priťahujú deti, už urobí veľký krok z „bežnej cesty“. Keď čiastočne prekoná vyľakanie z toho, že opustil pásmo normality, vynoria sa pred ním ďalšie križovatky, na ktorých sa opäť rozhodne: ako malé a akého pohlavia má byť to dieťa, ktorom bude túžiť? A prečo práve toto pohlavie a nie to druhé?

Mám veľmi rád nežné tváričky s peknými očami. Jasné, že aj u chlapcov sa nájdu nežné tváre, ale napokon sa na to človek aj tak pozerá cez okuliare vlastnej sexuality. Toto človeka vzrušuje, tamto nie. Podľa mňa sú dievčenské tváričky, určitý typ dievčenských tvárí, veľmi príťažlivé, no tváre chlapcov nie. A keď už nejaký takýto objavím, tak je to tým, že pôsobí dievčensky. Telo je tiež úplne iné. Dievča, 8- alebo 10-ročné dievčatá, sú sformované úplne inak ako chlapci, aj zozadu, majú úplne iný zadoček. Dievčatká sú nejako žensky zaokrúhlené.

Nie všetci respondenti sa vyjadrovali tak rozhodne, ale aj vtedy, keď pripustili, že ich očarilo dieťa iného pohlavia než nimi preferovaného, tak to ostalo v rovine teórie, nie skutočného kontaktu.

Dievčatá a chlapci narovnako
Otázka znie, či existujú bisexuálni pedofili. Spomedzi tých, s ktorými viedli rozhovory výskumníci z Lautmannovho tímu, sa len traja priznali, že majú rovnako radi dievčatá aj chlapcov. Skúsenosti s deťmi však majú malé, to, že sú pedofilmi, im spôsobuje ťažkosti a stýkajú sa aj s dospelými partnermi. Okrem nich sa občas vyskytnú takí, čo majú vyhranenú orientáciu, ale občas robia „výlety na druhú stranu“.

Rozdiely medzi láskou k chlapcom a dievčatám
Pri sexuologickom výskume sa často stretávame s dilemou, ako naložiť s rozdielmi medzi pohlaviami. Alfred Kinsey to vyriešil tak, že napísal dve rôzne správy, jednu o mužoch a druhú o ženách. Inokedy zas muži píšu o mužoch a ženy o ženách. Vždy existujú najmenej dve rôzne verzie, či už hovoríme o sebauspokojovaní, o partnerskom živote alebo o vzťahu dvoch osôb rovnakého pohlavia. Ak GL respondenti hovoria o dievčatách, tak zdôrazňujú, že musia byť „dievčenské“, kým BL zas kladú dôraz na „chlapčenskosť“. To sa však nedeje mechanicky. Napríklad keď GL respondent spomínal, že ním milované dievča bolo „chlapčensky štíhle“, tak to použil na odlíšenie od dospelých žien. Inak ale často opisujú vlastnosti príťažlivých detí prívlastkami, ktoré zodpovedajú podľa všeobecného povedomia príslušnému pohlaviu, niekedy majú až formu klišé. Dievčatá sú takto vykresľované ako krásne, jemné, sladké, ľúbezné; vedú k raným formám mladej ženy (model Lolita).

S dospelými do postele?
Nie je vôbec triviálna otázka, prečo sa pedofil nedokáže (resp. často nedokáže) zamilovať do „dovoleného“ partnera. Dávnejšie sa tento nebezpečný sklon interpretoval „s hroziacim ukazovákom“ ako prejav presýtenia alebo morálnej zvrhlosti. Dnes sa o sexuálnej orientácii (aj pedofilnej) hovorí ako o niečom trvalom, z čoho sa nedá vystúpiť. Pôvodná otázka sa tak mení na tú, nakoľko autentická je náklonnosť k deťom; testovali pedofili svoje sexuálne reakcie v spolužití s dospelými? Toto síce nepatrilo k najdôležitejším otázkam, ktoré sa výskumníci pýtali, ale občas o tieto témy zavadili.
Vo výskumnej vzorke sa našlo niekoľko mužov, ktorí sa nedefinovali jednoznačne ako pedofili; pociťovali síce túžby v tomto smere, aj sa občas pohybovali na hranici alebo za hranicou povoleného, napr. pri hladkaní konkrétneho dieťaťa, ale sami si nechceli priznať odchýlku od „normálneho“. Spomínali, že sex s dospelými je tiež celkom fajn, že dokážu prísť k uspokojeniu aj v „normálnom“ sexuálnom vzťahu. No poznajú vraj takých, čo sú „chorobne“ orientovaní výlučne na deti.
Niektorí zas skrývajú svoju pedofilnú orientáciu za legálnu masku. Respondent, ktorý preferuje dievčatá okolo 11 rokov:

Som schopný ľúbiť aj ženu v mojom veku. No aj tak sa obmedzujem na tie, ktoré super vyzerajú, sú pekné a majú fakt detskú postavu. Ale také sú veľmi žiadané a väčšinou už zadané. Jeden čas som plánoval oženiť sa s jednou ženou z Filipín. Pomaly tomu nemôžem uveriť, ako som prišiel k tomu, milovať 23-ročnú. Čím viac času ubehlo, tým som o tom viac pochyboval.

Jeden respondent sa vyjadril, že sa snažil žiť v najväčšom možnom paradoxe, takže by splnil aj spoločenskú požiadavku založenia si rodiny, aj viedol citovo a sexuálne „naplnený“ život pedofila. Nepodarilo sa mu to. Jeho partnerka vycítila stopy „dvojakého života“ a odišla od neho.
Keď sa výskumníci pýtali, v čom je vlastne rozdiel v sexualite u dospelých a detí, tak pedofili poukazovali na rozdiel v intenzite prežívania pocitov. Ako model pre porovnávanie im slúžil „normálny“ vzťah s dospelou ženou. Tam uvádzali napríklad to, že ich vzťahy s dospelými ženami boli orientované na jasný cieľ, ritualizované a obmedzené na vaginálny sex. Naopak, vzťahy s dievčatami podľa tohto respondenta plné spontánnosti, a to aj napriek tomu, že s nimi nebolo možné vykonávať klasickú súlož.
Záverom kapitoly sa dá povedať, že u vzorky, ktorú mali výskumníci možnosť „spovedať“, sa pedofilná orientácia prejavovala ako pevná, čo sa ukázalo aj u tých, ktorí pripustili možnosť sexuálnych kontaktov s dospelými. To, čo sa u Lautmannových respondentov celkom vylúčilo, bola možnosť dospelých homosexuálnych kontaktov. Ak teda pedofili zmieňovali možnosť sexuálnych vzťahov s dospelými, tak jedine so ženami.
Uživatelský avatar
Dejan
VIP člen
Příspěvky: 92
Registrován: 23.8.2016 23:48:59
Pohlaví: muž
Povolání: školstvo
Líbí se mi: dívky (GL)
... ve věku od: 9
... až do věku: 13
Děkoval: 326 x
Oceněn: 234 x
Kontaktovat uživatele:

Re: R. Lautmann: Potešenie z dieťaťa. Portrét pedofila

Příspěvekod Dejan » 12.6.2018 22:39:08

Kapitola 4: Pozície teórie sexuality



Mark Pascal vo svojej knihe na obranu BL vzťahov napísal, že „existujú muži, ktorí ľúbia chlapcov, a tiež chlapci, ktorí ľúbia mužov.“ Za tou vetou sa skrývajú dva predpoklady, z ktorých len ten prvý môže reálne platiť: vzájomnosť a rovnocennosť pocitov. To, ako deti oplácajú náklonnosť dospelých, sa zásadným spôsobom líši od toho, čo cítia pedofili. Ani v oblasti sexuality neprežívajú obe strany rovnaké pocity. To by však samo o sebe neznamená nič zásadné; ani v „normálnom“ vzťahu medzi ženou a mužom vždy nedochádza k tomu, že to, čo k sebe cítia, je nevyhnutne rovnakého druhu (a napriek tomu takéto vzťahy môžu fungovať).

Keď Lautmann v máji 1987 predložil návrh výskumu sexuológovi Eberhardovi Schorschovi, ten mu odpovedal, že by skutočne bolo lepšie, keby sa dozvedeli viac o dynamike vzťahov medzi deťmi a pedofilmi, lebo na tom sa potom dá založiť argumentácia. Toto „požehnanie“ však výskumníka nevytrhlo z etickej dilemy: Ako vôbec písať o takom druhu sexuality, ktorý je zaťažený takými silnými mocenskými (okrem iného trestnoprávnymi) vzťahmi? Odpovede sexuálnej politiky tu siahajú (resp. siahali) od vášnivej obhajoby po vražedné odmietanie. Pri tak výraznej polarizácii postojov je najlepšie najskôr zaujať neutrálnu pozíciu pozorovateľa, ktorý preskúma všetky pozície, predloží k nim dáta a až potom rozhodne.

Päť prístupov sexuológie
Žiaden erotický vzťah medzi ľuďmi nie je bez konfliktov a určitého nesúladu, a to často v základných očakávaniach. O rôznych komplikáciách vzťahov špekulujú ľudia už najmenej dvetisíc rokov, pričom sa stále udržiava akýsi základný model. Ten spočíva v tom, že dvaja ľudia sa môžu navzájom ľúbiť vtedy, keď sú opačného pohlavia a z jednej generácie. K tomu pristupujú dve dimenzie nižšej významnosti, a to podobné sociálne a etnické zázemie oboch partnerov. Pedofilný ideál teda tento „základný model“ nespĺňa takmer vôbec. Napriek tomu dospelých, ktorí svoje sexuálne túžby orientujú na deti, nie je vôbec málo. Sexuológia, aby mohla vôbec nejako tento fakt skúmať, k nemu pristupuje zvyčajne z jednej zo štyroch základných pozícií:

Teória kontroly: Sem patria kriminologické a psychiatrické prístupy, ktoré tvoria drvivú väčšinu (asi 90 %) publikovaných prác.
Biografický prístup: V rámci neho sa skúma životný príbeh pedofila a jeho duševné prežívanie tejto orientácie
Obhajoba záujmov: Kritizuje sa potláčanie nenásilných sexuálnych kontaktov s deťmi, napr. v knihe Angela Leopardiho (vl. m. Joachim Stephan Hohmann) „Pedosexuálny komplex“ z roku 1988.
Teória diskurzu: Osvetľuje sa spôsob, ako sa s pedofíliou narába vo verejnosti a ako sa o nej hovorí/píše.

Takmer úplne chýba piata možnosť, a to snaha objasniť samotné sexuálne dianie. O to sa pokúsil vo svojich výskumoch Theo Sandfort z pohľadu dieťaťa, a o to sa pokúša aj Lautmann vo svojom projekte z pohľadu mužov.
Všetkými vyššie vymenovanými prístupmi sa vinie spoločná niť spočívajúca v presvedčení, že sexuálnu identitu dieťaťa treba rešpektovať a chrániť. Zo základného predpokladu autonómie však možno vyvodiť rôzne dôsledky; v tom sa vymenované prístupy začnú rýchlo od seba vzďaľovať.
Podľa prevládajúceho názoru nemôže na strane dieťaťa existovať súhlas pre pedosexuálne konanie. David Finkelhor to už v roku 1979 sformuloval tak, že deti nerozumejú, čo je sexualita, nechápu ani sociálny význam, ani pravidlá, ktorými sa riadia sexuálne vzťahy. Deti preto nemajú ani po právnej, ani psychologickej stránke slobodu povedať „áno“ alebo „nie“, lebo dospelí majú v rukách základné životné podmienky detí, čím na nich uplatňujú moc. Nerieši teda otázky, či je sexuálny vzťah medzi dospelým a dieťaťom „neprirodzený“, či nejde o „predčasnú sexualizáciu“ alebo či to dieťaťu „škodí“. V súvislosti s týmito argumentmi hovorí o tom, že na každý sa dá odpovedať protiargumentom a priniesť príklady dokazujúce, že to tak nemusí byť nevyhnutne. Podľa neho to, čo sa nedá spochybniť, je nedostatočná kompetencia detí k prípadnému súhlasu. Podľa Finkelhorovho názoru preto aj opätovaná pedofilná láska automaticky vedie ku zneužívaniu. Z prísnosti a jednoduchosti tohto prístupu profitovali následné kampane zamerané na tento problém, a to aj v Nemecku.
Z pohľadu sexuológie ako empirickej vedy to však nemôže byť uspokojujúca odpoveď, keďže funguje deduktívne – z normatívneho predpokladu sa vyvodzujú závery bez toho, aby sa vôbec preskúmali reálne prípady.

V tejto súvislosti vyznievajú psychoanalyticko-biografické prístupy k pedofílii oveľa realistickejšie. Spomínaný Eberhard Schorsch založil Hamburgskú školu psychoanalyticky orientovanej sexuálnej psychiatrie. Pedofilné konanie opísal ako „splynutie s detským Alter-egom“. Zložitá vzájomná súhra obojstranných identifikácií – na jednej strane projekcie vlastných potrieb do dieťaťa, na druhej strane stotožnenie sa s predstavou kvázi-ideálnej starostlivej rodičovskej postavy – vytvára nerealistický sexualizovaný vysnívaný vzťah. Vzhľadom na to, v akej situácii sa nachádzali ľudia, ktorých Schorsch a jeho tím vyšetrovali (šlo o ľudí, voči ktorým sa viedol trestný proces), je obdivuhodné, do akej miery sa im podarilo vcítiť sa do týchto ľudí a aký bohatý obraz dokázali podať. Podľa Lautmanna tu ostáva jedna zásadná otvorená otázka: dá sa po všetkých týchto analýzach ešte zachovať hranica medzi „normálnym“ a „nenormálnym“? Predsa ten opísaný komplikovaný duševný proces, všetky tie projekcie a identifikácie, patria k úplne ľubovoľnej sexuálnej motivácii vrátane úplne bežného denného snívania.
To, čo presne vytvára pedofilné prežívanie, by sa mohlo dať lepšie objasniť pomocou ďalšej psychoanalytickej interpretácie, ale podľa Lautmanna sa k tomu Schorsch už nedopracoval. V novom článku (myslené z perspektívy vydania Lautmannovej knihy; Dr. Schorsch zomrel v r. 1991) len skonštatoval, že sa spoločenské hodnotenie pedofílie prudko zmenilo. Sám si pripadal ako vo zveráku: z jednej strany na neho tlačili apologetické pedo-skupiny, ktoré sa jeho prácami zaštiťovali, a na druhej strane „križiacke výpravy ochrancov detí“, ktoré ho napádali. Žiadne dobré časy pre psychoanalytické hĺbanie v ústraní. Tak sa musel aj Schorsch dostať na úroveň hodnotiacich súdov. Tým, čo by chceli príliš zjednodušovať, odkazuje: pedofilná láska nie je ani „všeobecne zlá“, ani „všeobecne dobrá“. Je zaťažená asymetriou túžob a sexuálnych cieľov – to však neznamená, že je zakaždým škodlivá. Posudzovať sa dá vždy len jednotlivé prípady, nie pedosexualita ako celok (E. Schorsch, Kinderliebe, in: Monatsschrift für Kriminologie und Strafrechtsreform 72 (1989), S. 141-146).

Aj na psychoanalytickej scéne však existujú zovšeobecnenia. Sándor Ferenczi už v roku 1932 písal o incestných vzťahoch ako o „zmätení jazykov“: detská túžba po nežnosti neznamená, že sa chce stať sexuálnym objektom. Dospelý si vraj pletie detskú hravosť s vášnivými túžbami zrelej osoby. Na to viacerí nadviazali rôznymi spôsobmi, napríklad Martin Darmecker v tejto súvislosti hovorí o rôznych štádiách sexuálneho vývinu; až po puberte sa podľa neho ustaľuje postupne sa formujúci sexuálny objekt. Podľa neho preto sexuálna komunikácia v pedosexuálnych vzťahoch prebieha len jedným smerom, a to od dospelého voči dieťaťu.

Laické paralely u pedofilov
Lautmann u pedofilov nachádza množstvo názorov, ktoré sa približujú pozíciám sexuológov opísaným vyššie. Vyjadrujú ich síce úplne inými slovami, lebo sotvakto z nich čítal čo len jeden z odborných článkov, ale skúsenosťami sa dostali k pochopeniu mnohých vecí. O rozdielnom tempe sexuálneho vývoja a pod. sa vyjadrovali aj Lautmannovi respondenti, ktorí však nerozprávali o „pedofílii“ abstraktne, ale o svojom vlastnom životnom príbehu a o tom, ako ho interpretujú z hľadiska vlastnej životnej filozofie. V tejto súvislosti spomínali aj určité nedorozumenia, ktoré vychádzali z „rozdielnosti jazykov“. Počas vlastného detstva mali s dievčatami len málo kontaktov, takže tým ťažšie im príde vžiť sa do ich kože

Optimálne pre mňa by bolo vybudovať si lásku k jedenásťročnému dievčaťu. Mám tu ale zábrany, lebo som nikdy nevedel, ako ďaleko môžem pri dieťati až zájsť. Neviem, nakoľko je už rozvinutá sexuálna fantázia dieťaťa, pokiaľ by až chcela. Tak radšej byť trikrát zdržanlivý, než raz zájsť priďaleko. Malo by to byť pre oboch zábava, predovšetkým pre mladé dievča. Ona by mala mať záujem, ona by to mala mať rada. Keď zbadám, že to dievča zašlo ďalej, tak aj ja sa môžem trochu viac odvážiť. Ale ak by som šiel príliš rýchlo na vec, šokovalo by ju to, a to by bolo priateľstvo fuč. Rob to, čo ona, a keď ju to baví, tak je to v poriadku..

Na rozdielne tempo sexuálneho vývinu narážajú pedofili vtedy, keď zistia, že sexuálne prežívanie u detí je celkom iné než u nich. Ostáva len úzky základ spoločného, čo umožňuje zvýšiť intimitu stretnutia: obojstranná túžba po telesnej blízkosti a dotykoch, a u niektorých detí aj predčasná túžba po genitálnom prežívaní. V pedofilných vzťahoch sa používajú rôzne „filtre“, ktoré pomáhajú oslabiť rozdiely v načasovaní, ale tieto sa nestratia nikdy. Najdôležitejšie filtre sa uplatňujú už pri úplne prvých kontaktoch. U dospelých je to pohľad zameraný na výber vhodných detí, ktoré by mohli priaznivo zareagovať na pedofilove túžby. U dieťaťa je to udržiavaný, resp. práveže znížený odstup od muža.

Ak by tézy o „zmätení jazykov“ a rozdieloch načasovania boli posledným slovom, ktoré k tomu môže poskytnúť sexuológia, tak by to znamenalo, že by sa sexuálna stránka pedofílie musela javiť ako nemožná. Presnejšie, nebolo by možné prísť ani len s ideou pedofílie ako sexuálnej forme založenej na vzájomnom súhlase. Nech by v tomto pedofili robili čokoľvek, patrilo by to do sféry klinickej alebo trestnoprávnej kontroly. Takýto postoj by sa zhodoval s tým, čo si dnes myslí väčšina verejnosti a politiky. No Lautmann tu upozorňuje na to, že zatiaľ o celom probléme vieme príliš málo na to, aby sme mohli robiť jednoznačné súdy. Lenže to by znamenalo, že na celú oblasť pedofílie zovšeobecníme to, čo poznáme z prípadov incestu a zneužívania, kde vstupuje do hry nútenie, nedobrovoľnosť a sklamanie. Skutočnosť iného druhu, ktorá je založená na obojstrannej komunikácii, ešte len čaká na dôkladné preskúmanie tak na strane dieťaťa, ako aj dospelého.

Zpět na “PEDOFILIE”

Kdo je online

Uživatelé prohlížející si toto fórum: Žádní registrovaní uživatelé a 0 hostů